Kruhy v obilí (Jaroslav Rumpli - ukážky z románu)

Autor: Dušan V. Mikeš | 16.5.2011 o 16:38 | (upravené 18.5.2011 o 20:02) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  434x

Pre momentálnu recenznú invaliditu, dovoľte mi podeliť sa s vami aspoň o slovný a myšlienkový koncentrát, teda o pár drobných, ale typických, pozoruhodných a prudko čitateľných ukážok z najnovšieho románu Jaroslava Rumpliho Kruhy v obilí s podtitulom Krátke dejiny death metalu (Slovart, 2010). Ukážky aj tak hovoria najlepšie samé za seba, také aké sú. 

„Niekto zomrie a všetci sa tvária, akoby sa stalo niečo, čo sa nikdy stať nemalo." (s. 185)

Nemladol, tak ako ja a všetci ostatní. A zrejme tak ako ostatní ani nemúdrel. (s. 189)

Otváral si ústa na mamu, ale i na televízor či rádio. Rozčuľoval sa nad správami. Akoby ich svojím nadávaním mohol dodatočne zvrátiť a prispôsobiť svojej predstave. Vtedy som ešte nevedel, že podobné prejavy sú väčšinový jav. Patent na chod sveta má totiž desať z deviatich chlapov. Ženy sú na tom lepšie iba preto, že nevedia až tak hnusne hrešiť a búchať päsťou do stola. (s. 183)

„Svet je hrozné miesto," pokračuje Emil skrz médium napriek tomu, že sa ho už nikto na nič nepýtal. „Chrapúňom sa darí do vysokého veku, kým spasitelia sa dožívajú sotva tridsiatky. Mrú ako muchy na krížoch. Hádžu ich levom, kameňujú, zatvárajú a mučia. Nikomu nezaujíma, že chcú pomôcť ľudstvu. Davy sa aj tak radšej obracajú k tárajom a masovým vrahom. A keby ich len počúvali. Uctievajú ich ako bohov, klaňajú sa im. Lížu rite ešte aj ich sochám." (s. 199)

Nie, tisíckrát nie. Svet, to sú predovšetkým pekné veci. Púčky kvetov, rosa v tráve. Vydarená báseň, čerstvo narodené mladé. Hučanie vodopádu, ticho lesa. Človek nemusí vedieť, odkiaľ sa tu vzal a ako vznikol, aby z neho mal radosť. Stačí ho prijať za svoj, nájsť v ňom zmysel a potom aj peklo bude vyzerať ako nebesá. (s. 199)

Tak nejako by mohol vyzerať majster sveta v pĺznutí, keby mal v očiach hnis. ... Kríval prvú ligu, za jeho skrútený chvost by sa nemuselo hanbiť ani prasa. Ak aj niečo ceril, určite to neboli zuby. ... Jediné, čo na ňom bolo sympatické, bolo to, že mu je to jedno. (s. 150)

Už jeho zjav pôsobil tragikomicky. Oblek, kravata, ksicht ako z hororu. Vyzeral ako ľavicový politik vo svojej pravej podobe. Veľvyslanec morového ostrova. Prezident malomocných. Boh hnusu. (s. 164)

Slnko sa ako stará minca pomaly sťahovalo z obehu. (s. 150)

Jediné, čo mu v duchovnej práci v prospech celého ľudstva kládlo odpor, bolo samo ľudstvo. (s. 158)

Napriek tomu, že sami museli minimálne tušiť, že nič nie je nepodstatnejšie ako ich hudba, dokázali sa tváriť, akoby na svete išlo iba o ňu. (s. 162)

„Smrť je kurva," adresoval im Emil jeden zo svojich bonmotov. „Dá každému." (s. 163)

V podstate som mal iba dve možnosti - utrápiť sa, alebo všetko s pokorou prijať. (s. 166)

Je pravda, že okrem toho, že bola človek, čiže vlajková loď stvorenia, nemala s Bohom nič spoločné. (s. 192)

S tým bruchom sa podobala na brata ešte viac ako kedysi, aj keď on sám sa na seba podobal čím ďalej, tým menej. (s. 195)

„Naozaj si myslí, že pravda sa dá vyretušovať lživými rečičkami?" (s. 196)

Pravda je ako bolesť. Nedá sa vyjadriť vzorcom ani vymodelovať. Je ako šťastie. Láska. Skoro ako keby ani nebola. (s. 233)

Sužovali ho depresie, ale často som mal pocit, že si ich sám s akousi zvrátenou chuťou pestuje. Namiesto fialiek. Vystavoval ich v podobe skepsy a beznádeje, pričom ich zaobaľoval do prešpekulovaných súvetí. Bol takým svojráznym filozofom smrti. Death metal nielen hral, ale i žil. So všetkým, čo k tomu patrilo. (s. 200)

Emila najali ako pomocného robotníka, takže s tlačením ako takým nemal veľa do činenia. Ako sa ukázalo neskôr, ani s robotou. A vlastne s ničím.

„S takým systémom vzdelávania ľudia zakrátko nebudú vedieť nič, čo sa bude dať použiť. Budú ovládať integrály, ale nebudú vedieť založiť oheň. Vrátia sa o tisícročia späť, s očami pokazenými od počítačov a ušami ako lopúchy. Od telefonovania. Budú na tom horšie ako pračlovek. Homo debilis."

„Princíp náboženstva je v podstate jednoduchý: byť vedľa. ... Každý katolík potrebuje svojho protestanta. Aby sa zachovala rovnováha. Aby jednej pravdy nebolo priveľa." (s. 201)

Takto nejako by mohla vyzerať vaša modlitba: Ďakujem. A mali by ste ju denne odriekať aspoň tisíckrát. Pred jedlom i po ňom, ráno aj pred spaním. Vo dne, v noci, stále. Pretože ste dostali dar. Len tak, nech sa páči. Tu máte, žite. Zdarma, nič za to nemusíte zaplatiť. Všetko, čo sa od vás očakáva, je, že budete šťastní. Alebo sa o to aspoň pokúsite. (s. 208)

Ale neskôr si predsa len vybrať môžete - či budete brať, alebo dávať. To už akože máte rozum a slobodnú vôľu. A práve vtedy sa začínajú hlavné problémy. Tam sa rozhoduje, či svoju úlohu byť šťastní splníte. Máte vôbec nejakú šancu? No, nerobte si ilúzie. Drvivá väčšina z vás si neomylne zvolí ľahšiu, zdanlivo lepšiu možnosť. Považovať samého seba za stred sveta vám z nejakého dôvodu pripadá rozumnejšie, ako sa obetovať, najmä ak tí, kvôli ktorým by ste tak mali urobiť, sú rovnako ako vy neokrôchané egoistické svine. (s. 209)

Ako mediálna udalosť to aspoň čiastočne supluje vojnu. Niežeby sa aktuálne vo svete nijaké neviedli, to len doma ich je nedostatok. Vlastne žiadna. Preto je každá vražda dobrá. (s. 215)

Niežeby som ja osobne noviny nenávidel, to určite nie, iba som ich nečítal. Nikdy som im veľmi neveril. Jediné, čím som si bol okrem beletrie ochotný ničiť zrak, boli Emilove undergoundové časopisy. Človek by povedal, že boli o hudbe, ale boli skôr o pravopisných chybách. ... Boli také zlé, až boli dobré. (s. 216)

Bol taký tlstý, že by okolo neho mohol obiehať malý mesiac. (s. 216)        

Bol to refrén jedného z Emilových textov, ktoré ako spevák do zblbnutia opakoval. Skladba sa volala Kúpim smrť, zn. draho zaplatím a jej úvodný verš bol naozaj chytľavý: „Zaliať do betónu, len hlavu nechať trčať, granát do pysku, vytrhnúť poistku." (s. 223)

Neboli prekliati, podľa všetkého len mali rovnaké komplexy a v hlavách sa im z nudy zliepali tie isté bludy. Vo svojich životoch zatiaľ neprešli ničím, preto si mohli dovoliť, tak ako ich hrdinovia na pódiu, blúzniť o násilí a smrti. (s. 223)

„Počkajte pár rokov," ozval sa Emil nečakane. „Človeku chvíľu trvá, kým sa z neho stane hovädo." (s. 225)

Mentálne síce možno dospel predčasne, ale aj vinou závislosti od alkoholu nikdy nedospel úplne. Pretože dospieť - a myslite si o tom, čo chcete - znamená naučiť sa byť šťastný. (s. 225)

Nevedel som to naozaj, len som nad tým uvažoval. Nad tým, že jediná nádej tohto sveta spočíva v tom, že nie je skutočný. Že sa nám iba sníva. Nič, čo je ozajstné, sa predsa nemôže len tak skončiť. Nič, čo je Božie, nemôže byť dočasné. Pretože čas, to je začiatok a koniec. (s. 233)

Naše životy sú ako bublinky v minerálke. Miešajú sa medzi sebou, spájajú a oddeľujú, nezadržateľne stúpajúc k hladine, kde s tichým pukaním zanikajú. Ďalšie pod nimi sa rodia z vody ako z ničoho a smejú sa z tých nad nimi, aké sú staré a nemotorné a že nič nedokázali. Lenže aj ich tlačí neznáma sila hore, opíjajúc ich raz bublinkami opačného pohlavia, inokedy rožkom. Najmä však peniazmi. Väčšina je z nich úplne osprostená a ani tesne predtým, ako spľasknú a vyšumia do neznáma, si nedokážu dať dokopy dve a dve. Nielenže počas stúpania nenájdu odpovede, ony si ani len nepoložia otázku, prečo vlastne vznikli. (s. 234)

Žobrák vlastne urobil ľuďom službu. Umožňoval im stať sa aspoň na chvíľu lepšími. „Cink!" Dobrý pocit za pár drobných. Odpustok v akcii, smiešne lacný kúsok neba. (s. 243)

Sára mi hovorila to isté: „Ide len o teba, vždy a stále, dokonca aj vtedy, keď ide o druhých." (s. 252)

„Stretneme sa v pekle!" lúčil sa Emil s fanúšikmi na koncertoch. Ujúkali, akoby sa toho pekla nevedeli dočkať. ... Isté je, že chlapci sa hrali na vlastnom piesočku. K histórii ľudstva neprispievali ničím. Nevyvolávali vojny, nanastoľovali mier. Nemenili zákony ani hranice, neovplyvňovali myslenie väčšiny. Jediné dejiny, ktoré krátkodobo spoluvytvárali, boli dejiny death metalu. (s. 267)

Nešťastie jeho sestier bolo len ďalším dôkazom zlyhania Boha. V tom, že sa neustále zaoberal niečím, čo podľa jeho vlastných slov neexistovalo, nevidel nijaký rozpor. ... Ráno sa zobudil do tých istých sračiek, o ktorých deň predtým celý večer rozprával, vynásobených o suchoty a ťažký bolehlav. (s. 273)

„Oveľa väčšiu hrôzu ako zo smrti mal z toho, že po nej nebude nič." (s. 279)

Autor románu sa aktuálne stal finalistom literárneho festivalu Anasoft litera 2011.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Výbuchy po futbalovom zápase v Istanbule zabili 29 ľudí

K explóziám došlo hodinu po zápase medzi Besiktasom a Bursasporom.

EKONOMIKA

Technic sa nedá naučiť. Ako sa učiteľ stal dizajnérom Lega

Rád si z lega skladal veci, na ktoré nemal návod.

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami sú Blanár a Žiga.


Už ste čítali?