reklama

Zimná kalamita alebo úvod do zomierania

Človeka to zmení. Ako v známej pesničke o živote v ohrození. Človeka to na chvíľu zmení. Na chvíľu Ti uverím. Ak Ti stihnem venovať myšlienku. Keď neubrzdený kamión razantne demoluje takmer celý priestor medzi zadným nárazníkom môjho auta a mnou. Úvodný vpich noža v rukách psychopata - už raz – zatiaľ len slabo – pichol. V nerovnom zápase s rozbúrenými morskými vlnami. Na otázky odpovede neprichádzajú. Ani na tú základnú – „to taký mladý mám zomrieť?“ – ani na žiadnu inú. Je čas na vyvolanie polozabudnutej modlitby z vyblednutých sektorov pamäte, nie je? Je čas na konečné zmierenie s mestom a svetom, nie je? Ďaleko od miest budúcich teroristických útokov. Zimná kalamita v Slovenskom raji, február 1999. Vtedy, keď lyžiarske zájazdy zostávali na svojich chatách o týždeň dlhšie, uväznené, odrezané od sveta a všetkého ostatného. Len takí dvaja blázni, ako Pyco a ja sa mohli v týchto podmienkach vydať na prechod Raja na bežkách.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (2)

Taký krásny, mäkkučký sniežik... ale extrém nad extrémy, za extrémne krátky čas napadlo extrémne množstvo – kto nezažil, možno ani neuverí, že v takom snehu sa dá utopiť tak ako sa vie utopiť neplavec v hlbokej vode, alebo pod lavínou, ktorá v tomto prípade nespadla na vás, ale vy ste vhupli do nej zvrchu. Na niektorých miestach jediným možným spôsobom pohybu bol kraul – netušil som, že tento plavecký štýl sa ešte niekedy naučím, dokonca ani nie vo vode. Ostatní z partie opustili toto besnenie včas, len nám s Pycom sa ešte málilo adrenalínu. Potom ako ostatní odišli zažívať nižšie verzie kalamít domov, kúrenie v chate sa obmedzilo už len na jedinú izbu. Miniatúrny elektrický radiátor, ktorý pamätal kalamity dávno minulých desaťročí, dokázal vykúriť iba lokálne svoje bezprostredné okolie. Zvyšok izby, teda podstatná časť zostala beštiálne chladná. Striedali sme sa v obkročmom sedení nad dýchavičným radiátorom. Recepčná to radšej zabalila, vo svojej kukani zhasla, odišla domov a poverila riadením chaty nás.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Presun z krčmy v dedine Stratená (v týchto dňoch celkom priliehavý názov) na vlakovú stanicu v Stratenej ešte nie je úplne o život, ale ako tréning nie zlé. Stanicu oddeľuje od zvyšku obce niekoľkometrový závej. No išli sme do kolien. Vykročiť do záveja štandartným spôsobom chôdze – zabudnite. Vhupnete do jeho ľadového objatia tak, že jeho klenba sa uzavrie až nad vašou hlavou. Potom ako sa vyhrabete zo záveja akýmsi vertikálnym kraulom, pochopíte, že jediný spôsob prekonania záveja je hádzať lyže a ruksak pred seba postupne ďalej a ďalej, a telo presúvať divokým, ale normálnym, horizontálnym kraulom. Za chvíľu prifuní vláčik, vláčiky ešte niekedy idú; zatiaľ sme stále len v zárodku skutočnej kalamity.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Úvodná trasa našej bežeckej túry je relatívne v pohode. V mäkkom snehu sa bežky prepadávajú spočiatku tak, že snehu máme po kolená. Napredujeme, ťažko a spomalene, ale napredujeme. Pomaly, postupne sa podmienky zhoršujú. Silnie sneženie, silnie víchrica, slabne viditeľnosť, prepadávame sa postupne stále hlbšie. Začíname chápať, že zvyšok trasy pôjdeme prepadnutí až po papule, ak sa to náhodou ešte nezhorší tak, že snehová klenba lavínoidného záveja sa nám uzavrie až nad hlavami. Pohyb v niečom takomto je ukrutne namáhavý a slimačí, v najlepšom môžete počítať rádove s decimetrami za minútu. Najviac som sa obával – okrem uzavretia klenby – že sa mi odopne / stratí lyža / lyže, už chápem, že pohyb v tomto teréne bez lyží je celkom nemysliteľný, môže viesť jedine k utopeniu, podchladeniu, zamrznutiu. Obávaná situácia skutočne nastala, na jednom mieste s tenšou vrstvou snehu som pocítil, ako sa jedna lyža dostala pod koreň, pravdepodobne pod koreň a odopla sa. Ocitol som sa v neskutočnej, skrútenej, nemožnej polohe, sneh našťastie nesiahal vyššie ako po plecia. Dýchať dokážem, ale inak nie som schopný žiadneho pohybu, ničoho. Jediný kto by mi aspoň teoreticky dokázal pomôcť by bol Pyco – zaostal som za ním, môže byť vzdialený niekoľko desiatok metrov – čo je v tomto bielom pekle neskutočne veľká vzdialenosť - určite netuší, že mám problém, a čo ak má podobný problém aj on? Ja nezachránim jeho, a on nezachráni mňa, nikto nikoho nezachráni, nikto na svete netuší ktorým smerom sme sa vydali za ... za čím? Niekoľko desiatok minút (toľko teraz, v teple, odhadujem) čakania na pomoc vyplní v mysli deklarované zmierenie so všetkými a so všetkým, lúčenie s blízkymi, ľútosť a bezmocnosť; jedinou nádejou je, že vieme kedy zomiera nádej. V ruksaku mám mobil (úsvit éry mobilov...), ale určite tu nie je signál – momentálne vyzerá neskutočne, ako z inej planéty ranný kolegov telefonát, keď nevedel vo firme nájsť nejaký dôležitý súbor – ten súbor je v momentálnej hierarchii mojich hodnôt niekde vedľa nezaplatených faktúr, a zaplatených faktúr, aký rozdiel? Kdeže myšlienky na sex, kdežééé... Po uplynutí nekonečna, avšak ešte pred zotmením „prichádza“ (vzhľadom na stav terénu, to slovo si tie úvodzovky zaslúži) na hranici vyčerpania sa potácajúci Pyco – inak je v poriadku a dokáže nemožné – nájsť moju lyžu, pripnúť mi ju a úkonmi podobnými rozkladaniu „colštoka“ ma dostať do trochu ľudskej polohy. Veľká vďaka mu!!! Potom sme sa nejakým zázrakom ešte rozhýbali a išli; pamätám si už len posledný ťažký úsek, ktorý sme išli snáď hodinu, hoci od prvej známky civilizácie – čiastočne odhrabanej cesty nás delilo len nejakých 100 metrov. Sneh nám siahal opäť až po ústa a štýlom pohybu bol, samozrejme, vertikálny kraul. Obkročné striedanie nad radiátorom v cieli pre nás predstavuje pomaly nirvánu. Nakoniec, bola to len taká malá predohra zomierania, žiadne svetlá na konci tunelov.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Vyhnanie z pekelného Raja: vyhnať sa musíme sami. Nádej má podobu lokálky, ktorá už 4 dni nešla. Prekraulujeme sa závejmi. Staničná búda Mlynky – Dedinky zamknutá. Keď pozriete na koľajnice (lepšie povedané závej na mieste, kde by mali byť koľajnice), poviete – neexistuje, sem žiadny vlak nepríde, tadeto žiadny vlak prejsť nemôže. Taká pochabosť ako uvažovať o cestovnom poriadku – nie, to vás ani napadnúť nemôže. Ale stojíme a stojíme, vo víchrici, v silnom snežení. Vytiahnem z ruksaku zrkadlo na holenie a uvidím tvár polárnika – detail mihlaníc: na každej mihalnici osobitný polárnicky cencúlik. O pocitoch chladu a iných škoda hovoriť. Po 8 hodinách sme čakanie vzdali a skočili zas obkročmo na náš radiátor. Ďalší deň čakania slávime úspech. V 8. hodine prichádza vláčik, ktorý považujete do poslednej chvíle za vláčik – fatamorgáčik. A je vám už celkom jedno, že ide opačným smerom, len už preč z tohto rajského pekla – aj keď najprv ešte trochu hlbšie: z Mlyniek do Margecian cez Telgárt a ... Mlynky.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

O niekoľko mesiacov neskôr – nie celkom búrlivé, ale predsa obrovské vlny Indického oceána dávajú osamelému plavcovi zabrať. Nikto iný nepláva, len sa čľapkajú hneď pri brehu. Nechcem preháňať a tak neuvádzam výšku vĺn v metroch, ale priamo pred osamelým plavcom, keď vyrastú, zdajú sa vysoké ako poschodový dom. Treba ich podplávať, dá sa, ale je to silný náraz do hlavy, nič príjemné. V správnej chvíli sa nadýchnuť, tesne pred príchodom ďalšej obludy. Už začínam tušiť, že naspäť to bude ešte ťažšie - teraz aspoň vidím a viem odhadnúť, v ktorej chvíli obluda vyrastie. Keď prekonáte 5 – 6 takýchto vĺn, hlbšie v mori je to potom lepšie, sú tam tiež takmer rovnako veľké vlny, ale širšie, oblejšie, na ktorých sa dá krásne húpať, paráda, nádherný a zaslúžený pocit. Tie zlé vlny, bližšie k brehu, majú ostré spenené biele hrebene, dobré vlny sú bez hrebeňov. Obavy sa pri ceste späť potvrdzujú. Veľmi ťažko sa dá odhadnúť kedy vás vlna zaleje (v plytšej vode aj zrazí na kolená obrovskou silou), kedy sa nadýchnuť. Zrazenému na kolená by mohlo stačiť nestihnúť sa pozviechať pred úderom ďalšej vlny, a tá ďalšia ho už dorazí. Rýchlo sa pozviechať som sa stihol, ale stalo sa mi niečo iné, celkom nepredvídané: dostal som sa do víru, krútilo ma pod hladinou všetkými smermi súčasne, ako v odstredivke, a súčasne som cítil, že silný prúd ma unáša kamsi priamo preč, do diaľky, a vôbec som netušil ktorým smerom. Úvodná fáza zomierania č. 2, moja jediná myšlienka bola – zbohom všetci ľudia, pravdepodobne sa už nevynorím, vír ma nepustí skôr ako sa udusím. Som len nepatrná, bezvýznamná hračka v rukách oceánu a osudu. Zmiloval sa, dostal ma hlavou nad hladinu ešte včas. Vďaka Bohu. Akosi viac som si začal vážiť vlastný život, a tento pocit pretrval až do nasledujúceho dňa. Až?

Poznáte ten pocit, keď ste sa vinou vlastného nepochopiteľného rozhodnutia dostali do nebezpečnej situácie? Napríklad v poslednom možnom okamihu prebehnúť pred rútiacim sa autom. Rozhodujete sa bleskovo systémom áno-nie-áno-nie... víťazí áno, aj keď viete, že je to nesprávne. Strasie vás až potom... V rozhodujúcich okamihoch žiadny strach nie je, pretože nie je kedy ... sa báť. Pri poruche lanovky, keď celé hodiny neprichádza žiadna pomoc – rozhodnúť sa pre trpezlivé zamrznutie, alebo riskovať následky skoku do hlbočiny? ... A nejdem už rozpitvávať havárie, ani vyrvávanie noža z rúk psychopata. Čo dodať? Už nič, užite si leto, a dávajte si na seba pozor.

Dušan V. Mikeš

Dušan V. Mikeš

Bloger 
  • Počet článkov:  97
  •  | 
  • Páči sa:  1x

Prémioví blogeri

Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu