Táto reportáž je založená na mailoch a fotografiách, ktoré som dostával od Zbojníka. Zverejnenia sa dožijú kulinárske zážitky, postrehy z ulíc, z pracovného procesu v akejsi strašnej fabrike, výlety, dojmy z reštaurácií a barov, holičstva, verejných toaliet, trhovísk a odinakiaľ. Tak teda hovor a preháňaj, ty Kerouac Východu.
Štylistický štýl tak trochu krčmový má, a nech. V mojich mailoch Zbojníkovi som sa zvykol opatrne pýtať ako sa tam ľudia majú a ako žijú, na politickú situáciu (koľko socializmu tam ešte zostalo a koľko nie a pod.), štátnu kontrolu internetu, úroveň smogu, ceny, dopravnú situáciu, spoločenské správanie miestnych, a potom som bol zvedavý na jeho vnímanie tradícií, ktoré sa mi spájajú s Čínou, príp. inými ázijskými krajinami, na veci ako tai-či, kung-fu, feng-šuej... Pýtal som sa aj na vegetariánov, a kedy naposledy videl nejakú Európanku...
Zvyknem si klásť otázku, prečo sa ázijské krajiny viac nepridržiavajú svojich tradícií a modelov myslenia (v ktorých, myslím si, majú často navrch, v porovnaní so Západom) a prečo opakujú a idú opakovať chyby Západu? Zbojníkov denník mi teda k nájdeniu odpovede veľmi nepomohol.
"Nebojíme sa ťa Čína, je nám s tebu príma." Básnické črevo Zbojníka, ubité dlhoročnou technokratickou činnostou, sa tuším začína zotavovať, a opakom krátkeho článku je dlhý článok. Hovor a preháňaj!
Dnes som si dal na večeru stredne veľké krevety so zelenou fazuľkou s cesnakom a plackami s čímsi neurčitým vnútri. Keby to bol zomletý pes, tak by mi to čínsky kamoš povedal. Najprv ma chceli presvedčiť, že je to studené jedlo, ale hnal som ich k mikrovlnke, istota je istota. Jeden hosť keď vstúpil tak si najprv v rohu pri okne odflusol. Za dvoch s pivom a kolou som zaplatil asi 250 Sk, inak býva občas aj lacnejšie. Pivo často len tak vytiahnu z regála, takže je izbovej teploty. Zistil som ako sa povie, že chcem studené pivo: pink pi tchu. Také čosi si nemožno nezapamätať.
V 1,6 miliónovom meste Tangshan sú len dva veľkoobchodné luxusnejšie domy, hajzle v nich ako na stanici, otvorene čupáky pre 10 osôb ..... ostatné obchody nič moc, kultúra nulová aj na Prvého mája. Ukážka bubnov v podaní akéhosi tak 14-členného orchestra v národných krojoch ako z čínskej opery, hrali skoro úplne rovnakú melódiu niekoľko hodín, behali okolo asi dvojmetrových bubnov a trieskali do nich aj štyria naraz, pomaľovaní ako Indiáni, niektorí len trieskali do činel a miničinel. Kúpil som si zázračné červené sušené bobule. V čajovni sme chutnali dobré čaje zelené a ulongy, celkom ušli aj ked mi je ťažko, ale to môže byť aj od obeda. Cintorín sa mi ešte vidieť nepodarilo, ale hľadám ďalej. (Zbojníkova čudná záľuba v cintorínoch, ktorá ani mne nie je cudzia.)
Ale zistil som, že zelený čaj sa má zalievať 80-stupňovou vodou, ulong vriacou. Pridávajú do toho dosť málo iného bordelu, občas kvietky, čo vyzerajú ako sušené chryzantémky, občas jazmín, občas sušený citrón alebo žeňseň. V bežných reštikách je bežný čaj v kanvici zadarmo k jedlu. Na ulici mali porozťahované na dekách všelijaké predmety, dojali ma hlavne sušenými rohmi rôznych zvierat, kopýt a podobných smradľavých zástupcov. Sušené jašterice mali dokonca v bežnej lekárni. Na bolesť krčnej chrbtice mi núkali čosi s veľkým vyfoteným tigrom, ale zdalo sa mi to dosť podozrivé, takže túto časť čínskej medicíny zatiaľ odkladám na horšie chvíle.
Prvý máj vraj moc neoslavujú, asi ešte menej ako u nás. Všetky obchody sú vraj otvorené. (Pracovný) proces je taký strašný, že radšej nehovorím nič. Snáď nejaký kolega mi svoje fotky z pekla poskytne.
Pľuje každý i ja rád. Jem surové úplne bežne už druhý týždeň. (Odporúčal som mu tak, ako som počul: jesť tam radšej len varenú stravu.) Tai-či som nevidel ani v telke. Vraj na niektorom programe aj ráno po ôsmej býva, ale nikto kto je v práci to už nesleduje. Chudoba ducha.
Dnes som si kúpil také malé zelené tekvičky, asi 6-7 cm veľké. Je to malý melón. Má veľmi tenkú šupu a tak sa to dosť zle papá. Radšej som však investoval do miestneho alkoholu 38% v špeciálnej keramickej fľaši za 50 Sk asi pollitrovka, vraj je tento druh populárny. Zisťujem, že chuť a vôňu má takmer ako riedidlo S6006. Oni všetko nazývajú víno. Ešte aj extrakty žeňšeňu s kopytami a rohmi. Potom som odfrčal ekologickým akumulátorovým trojkolesovým taxíkom zvaným pampam do hotela. V cene nášho zľavneného lístka na MHD.
Dnes som papal baraninu v špeciálnej populárnej reštike, akých tu je viacero. Na stole je vriaci vývar, do ktorého si nahádžeš suroviny a tie polopriesvitné plátky baraniny. Potom to ješ ako polievku, mäso namáčaš do misiek s omáčkami. Nevarí sa to dlho, ale vyberá si z toho potom každý podľa chuti ako dlho chce. Na záver, keď je vývar najlepší, už nikto nemohol, takže sme ho dali poslať iným sviniam (!). Tam, kde to celé patrí. Celá ceremónia ma nijako nedojala. Mám európsku chuť a radšej mám normálnu hotovú polievku. Domáci zvyknú vyberať hotové kúsky aj paličkami, tzv. chopsticks, rovno zo spoločnej misy. To má môj tradičný domáci spolustolovník už dlho zakázané, ale zvyká si. Zapiť pivom sa to musí tak či tak. Ako vravím, jedol som už aj lepšie veci.
Pivo ujde, rôzne domáce typy, s nemeckou technológiou, 8, 10, 11, 12, 13-stupňové v plechovkách, fľašiach, dokonca aj šesťdecových. Tenké rezance sú len malou ihlou v kope sena. Moc som ich doteraz nezjedol, ani tých hrubších, vždy som mal možnosť jesť aj niečo lepšie. Vegetariáni bežne neletia, moji čínski kolegovia nikoho takého osobne nepoznajú, vraj to len buddhistickí mnísi a tí, čo nemajú na viac ako ryžu a zeleninu na trhu.
List s blokmi a faktúrou na slovensko cez EMS je za 990 Sk. Nehorázna cena. Najprv polhodinku telefonovali snáď až do Pekingu, či je Slovensko u nich v zozname a tak. Potom som si musel za nich vypísať tlačivo. Potom to vložili do počítača, malý zazrak. Bolo tam ako večer v obývačke, všade sa povaľovali balíky a deti, v rohu umývadlo, pečiatky ako za socíku. Takže posielať obchodný tovar s väčšou váhou asi nie je predstaviteľné.
Dnes som bol v tradičnej čínskej reštike pre bežného človeka. Niečo ako vývarovňa u nás. Majú tam výlučne polievky s rezancami. Rezance sú dlhé asi 0,5 m, boli dosť guľaté, takže sa s nimi manipulovalo horšie ako so špagetami. Rezance sa nedajú naberať, vyskakujú z misky až na stôl. Vraj je pravidlom, že hosť má po sebe na stole nechať riadny bordel, inak by si mohli myslieť, že mu nechutilo. Deti, ktorým u nás hovoríme prasiatka, by tu boli ako cukrové bábiky. Nepomohlo ani zapíjať polievku pivom. Veru dnes som sa v reštaurácii nezdržal dlho.
Prejednával som so skupinou mladých Číňanov, čo vedia o tai-či a či by nevedeli trochu zacvičiť. Vieme totiž, že sa to učia v škole. Všetci do jedného tvrdo zapierali, že by vedeli aspoň jednu figúru! To je vraj pre deti a starcov v parkoch. Naveľa jeden z nich predviedol, čo si akože z toho pamätá. Dvomi rukami pred sebou urobil kruh. to je vraj melón. Potom ho jednou rukou pred sebou akože rozťal. Potom dvomi rukami hrabol nabok vľavo, akože polovičku hodí naľavo, potom hrabol napravo, to akože druhú polovičku hodí napravo. A to je všetko, čo si z tohto pochybného (!) kultúrneho dedičstva nová generácia odnáša. Vyzerá to tak, že ide opäť len o akýsi európsky výmysel.
Hambáče (hamburgery) sú rovnako obľúbené ako u nás, mierne sinofikovaná verzia. Ešteže na to nemajú zatiaľ moc peňazí. (Vyjadruje tu antiglobalizačný postoj.) Moc neštudujem, ako ma iste poznáš. (Poznám ho v tomto smere dosť dobre.)
V rodinnom podniku - reštaurácii pomáhal dokonca aj policajt. Vôbec si nepotreboval vyzliecť uniformu. Oni vraj končia o šiestej a potom zavrú ich služobňu, čím sa asi automaticky rozsvecujú svetla v redlightdistrict (čo si predstavujem asi ako červenolampovú štvrť v Amsterdame), a každý si robí, čo chce. Dali sme si najobľúbenejšie tamojšie jedlo. Zmes morských plodov v omáčke so sekanými červenými feferónmi. Štandardne ryžu, nejaké rezance, pečené baklažány. Ale bolo tam niečo, čo som dovtedy nevidel. Bolo to tmavé štvorcové, asi pol centimetra hrubé, ako keby hovädzí dusený jazyk. Vysvitlo, že je to varená krv, čo žiadny Číňan nemôže občas a čierneho a tvrdšieho. (Uff, to je ale štylistika! Nepripomína jednu blogericu?) Boli to nám dobre známe žalúdky. A pikantný šalát zo strúhaných reďkoviek, celkom pomohol vylepšiť divný dojem. Zalial som to pivom a nesťažujem si.
Policajti väčšinou chrápu v aute alebo otravujú nevinných. Doprava je úplne otrasná, každý jazdí ako chce, dvojitá biela čiara napriklad neznamená úplne nič.
Platila firma. Nedeľa lepšia ako doma. Cestou späť som prechádzal reddistrictom. Domáce prostitútky (teda on ich nazval inak) sa mi zdajú skutočne akési tučnejšie a staršie. Práve chrumkám oriešky, ktoré vyzerajú ako keby boli z borovice píniové. Sú dosť hnusné, chuť ako keby pražené kávové zrná zmiešané so slnečnicou. Štvrtina je neotvoriteľná. Ostatné ako keby boli ešte mierne prisladené. Ale bolo to pekne zabalené. Deň predtým som si kúpil ovocie guowang, je to čosi tropické, vyzerá ako zväčšené olivy, ale po vysušení ako sušené banány. Za veľa tiež nestáli.
Majú tam celkom pekné centrum, obchodov asi ako tu, ibaže na jednom mieste, tu sú roztrúsené. Za 6 Sk som si kúpil 100 g čokoládu, celkom príjemne ma prekvapili ceny čokolád. V reštike sme papali také tenké morské ryby s papuľou dohora (to asi tie ryby mali papule dohora, aby ste správne chápali), asi 30 cm dlhe, na paprike s feferónmi a sezamom. Boli celkom dobré. K tomu nakladané dusené baklažány s čerstvou cesnakovou vňaťou, tanier bambusových výhonkov na slaninke, malé placky z kukuričnej múky. Akože drahšia reštaurácia, dvaja za 270 Sk. No nepríď.
Ale dnes medzi mladými tu letia naozaj k****ské účesy akoby z dámskeho kaderníctva. Za 30 Sk ti dvakrát umyjú hlavu extrazeleným šampónom a strihajú snáď každý vlas. (U nás zvyknú strihávať len každý druhý vlas, však.) Štandard je, že ti núkajú masáž hlavy ,ale je to za príplatok snáď aj 90 Sk, na čo ma samozrejme nenachytali. Takmer tu nie sú plešatí, čo ma serie, človek sa nemá s kým porozprávať. A brady im nerastú takmer vôbec, neviem prečo predávajú holiace strojčeky.
Je akási súvislosť medzi tým, čo človek vie robiť, či pracuje a za čo je potom platený? Mne sa tentokrát osvedčilo to, že vôbec netuším čo mám robiť, vôbec nič o tom neviem, podľa názvu práce netuším o čo ide, a platia ma lepšie ako kedykoľvek predtým. Zdá sa, že chyba je v tom, že predtým som chcel robiť veci, ktorým trochu rozumiem alebo si to myslím. A ide to už zopár mesiacov. (Nový trend - profesný nihilizmus?!)
Som musel absolvovať návštevu miestnej reštaurácie, lebo v hoteli mi nemá kto navariť. (Mne ani doma.) A komunikácia s domácimi je naozaj ťažká. Veď si neviem vypýtať ani prílohu k jedlu. Aj keď ani nebolo poriadne na čo prstom ukázať. Nakoniec som jedol pečenú tekvicu s cesnakovou prílohou. Zemiaky samozrejme žiadne a ryžu už nemôžem ani vidieť. Ťažko je tu samému bez doprovodu domáceho, alebo domácej, čo hovorí nejakou cudzou rečou. (Aspoň to pink pi tchu ti už ide, hombre, až na ten prízvuk.)
Máločo iné ako o žrádle sa dozvedám. Ostatné sa nedá popísať alebo tomu nerozumiem. (Takto reagoval, keď som poznamenal, že kulinárske zážitky sú sice fajn, ale v jeho denníku predsa len priveľmi dominujú. Alebo to bude ako v jednej menej známej pesničke Karla Kryla: „zpívám píseň o žrádle, neboť to se může"?)
Som navštívil Dalian, výkladnú skriňu turizmu Číny. Najväčšou zábavou Číňaniek je aj tak iba nakupovanie, takže všetko vlastne išlo podľa plánu. V meste bolo veľa bielych turistov. Mesto je krásne. V prímorskom centre som si obzrel pláže. Boli dosť zasypané odpadom, dosť prázdne, voda dosť studená, ale všetko sa buduje, vrátane kópie Disneyparku s toboganmi a beztiažovým spúšťadlom (?). Na dovolenku sa dá ísť aj bližšie a na krajšie miesta v dosahu Európy.
Krajinka - provincia Liaoning.
A v piatok som videl Veľký čínsky múr, prešiel som pod ním na diaľnici autom, no superzážitok. V zápche pred ním dochli svine natlačené v obrovskej horúčave v kamiónoch, bolo tak nad 30 stupňov. Včera som prvýkrát v živote jedol morského ježa. Bolo to dosť blatovej chuti vnútri. Ale riadne veľký kúsok, takého by som si do nohy pichnúť nechcel. Červené miestne víno bolo ako zmes merlotu s cabernetom, nie zlý kúsok z roku 2006, teplota viac než izbová, fuj. (V jednej vete aj mňam aj fuj, Zbojník tuším práve pochopil princíp yin/yang.)
A už som videl aj ľudí tancovať na ulici. Púšťajú si dosť modernú čínsku hudbu a poväčšine samé staršie ženy v rozostupoch tancujú podľa nejakej vpredu. Je to ako vo fitnescentre. Vyzerá to dosť divne. Bežne ich tam na ulici pred obchodmi poskakuje snáď 20 kúskov. V hoteli mám 2 veľké kúpeľne a 2 izby väčšie ako predtým. 3 telefóny, 2 telky, internet, iba jednu chladničku a dosť malú skriňu, trezor, polovaňu a 2 sprchy, kopu obrazov na stenách, zo 10 lámp, kanapu, spolu 5 zrkadiel, celkom dobré zariadnie na 15 poschodí. A dobré raňajky k tomu. Iba kuchyňu a práčku mi nedávajú.
Jedia sa samozrejme aj blbosti, ale bežná kuchyňa je vcelku normálna. Ibaže nikto nerozumie čo vlastne chceme jesť. Musel som dnes zavítať do KFC, po pár skúsenostiach s realitou čínskych reštaurácií v predchádzajúcich dňoch. Strávil som pol dňa na pláži, videl kopu čínskych detičiek a zopár menej pekných mamičiek, proste pakáreň. Slnko divoko pieklo. Zaujímavé, že len do štvrtej, potom dosť prudko padá nad more, miestni sa sťahujú domov alebo do reštiky, večer tam zdochne pes. Občas prídu nejakí ukázať svoje auto priamo ku pláži, ale inak nič, žiadne plážové divoké párty, ja neviem ako sa zabávajú, keď všetci pracujú aj v sobotu alebo aj v nedeľu.
Ako je v Pekingu neviem, poznám tam len letisko. Podľa mňa sa tam všetko zlepšilo, ale vetru a dažďu a smogu asi nerozkážeš. V Kórei som bol, v Soule. Je to niečo ako Nemecko v Ázii. Všeličo je tam iné ako tu a iné ako v Európe, ale za taký čas zase všetko neodhalíš, napr. baby sú tam oveľa menšie ako v Číne, ale poväčšine majú krajšie nohy. Ale videl som v hoteli aj krásnu vysokú modelku.
Na východe nič nové. Pozerám hry a jem chlieb a naopak.
Fotky sú rozmiestnené skôr náhodne.
Bol som pozrieť taoistický chrám v Gaizhou. Za veľa nestál. (No tak, no, takto sa dá hodnotiť možno jogurt, ale chrámy ťažko.) Na dvore pestovali aj kukuricu. Nejakí darmožráči chceli, aby som si kúpil obetné dary. Alebo aspoň tyčinky. Žiadne manuály v angličtine, tak som vôbec netušil, o čo tam ide. Jeden dôchodca sa mi prihovoril po rusky, ale zjavne ovládal len kakaja tvoja familia. Moja familia Liu. Tak sa volá podľa mňa desatina Číny. Pekný malý parčík tam bol. A deti hrali basketbal. V chráme nadymené a všetko mierne zašlé. Taoistické pamiatky na zlatom dedičstve Číny si nabudúce môžem aj odpustiť.
Dnes ma zase na ulici niečo prekvapilo. Chlapík na trojkolesovej káre. Ťahali ho traja obrovskí čierni VLČIACI! Ani okom nemihol a prešiel celé centrum aj pomedzi autami. Baby tu chodia tvrdo zabalené v podprsenkách a nosia často sťahovacie spodky, aby mali štíhlejšie rite.
V bare západného štýlu mali okolie baru oblepené starými novinami a hudbu púšťali z počítača cez silné bedne, anglickú staršiu, možno aj Morissettovú, ale boli sme dvaja jediní hostia v sobotu cez miestne sviatky. A mali asi 8 druhov fľaškového piva a žiadne jedlo. Práve totiž fičí mooncake festival, čo netuším prečo oslavujú a kupujú si koláče a keksy a maslové pečivo, a vraj to býva v septembri pri splne. Všetci si kupujú aj drahé alkoholy a majú voľný pondelok. Aj nám darovali každému dve fľaše pálenky a obrovskú luxusnú krabicu keksov. Neviem s kým ich mám jesť a piť, s kolegami aj tak sedíme v reštikách každý večer, takže nemám kedy. Pre pneumatiku si už nedovidím na špičky nôh. Úplne hrozný stav.
Toalety, ktoré som v Číne videl, sú dvojakého druhu. Verejné a hnusné ako aj u nás, a tie pôvodné čínske. Stúpačkový typ. V niektorých miestach vidno aj ich kombinácie. Asi pre mladších a starších. Z mnohých sa šíri neuveriteľný zápach. Pre Neázijca je len otázkou času, aby si na to zvykol. Mnohé toalety ma prekvapujú. Napr. na rohu ulíc pri trhovisku - nerozvoniavajú síce, ale sú v kontajneri a s obsluhou. Dosť rozšírené sú aj typy, kde je jedna dlhá hranatá priečna asi 30cm široká priehlbeň, pričom viacero kabín je pospájaných vedľa seba, často len s 1m vysokými prepážkami. miestni hrdinovia tam čupia úplne bez zábran, napríklad v obchodnom dome, na autobusovej stanici a podobne. V luxusných hoteloch sú nádherné miestnosti. Originálny kameň rôznych farieb, luxusné kachličky, keramika a tak. Žiadne muchy. Občas aj hudba. Málokedy však papierové obrúsky, len sušiče rúk.
O miestnych veľa neviem, žijem si odtrhnuto. Mlieko mám v taške. Kúpil som si pred pár mesiacmi sójové mlieko s prídavkom sušeného. A hľa, je to od svetoznámej firmy Sanlu. Ale aj tak ho vypijem, doteraz mi nič nebolo. Čo je v Pekingu ani netuším,ale blížia sa sviatky a možno sa tam vyberiem. Obávam sa sviatočného pekla, kedy chcú zrazu všetci cestovať.
O psoch som ti už možno písal. Väčšina je zmesová, menšie plemená. Čosi ako pekinský palácový pes. Čo sa mi na nich najviac páči je, že si jednoducho netrúfnu na človeka ani len krivo zazrieť! Podľa mňa všetky psy, čo nemali vhodné chovanie, už požrali.
Ja nikomu na prsty za obrazovkou nepozerám. Miera porna (na nete) je mi sympatická. Moje maily nech si čítajú, nič špeciálne sa nedozvedia. Vidím kopy polodetí sedieť vo veľkých miestnostiach a hrajú tam online hry. Tak im treba. Aj naše staršie kolegyne sedia po práci na počítači a chatujú a neviem čo. Asi aj preto nechodia cez víkendy na pláže, do hôr alebo tam, kde chodievame my. Zatiaľ asi majú mnohí problémy s angličtinou, ale o pár rokov im nič nebude sväté, a to je pre ostatný svet dosť veľká hrozba.
Svastiku nehľadáte, a nájdete.
Kráľovský palác, Shenyang.
Zaujalo ma napr. TaiJi ShanZi 52 - zostava s vejárom. To je cvičenie, ktoré tu robia staré mamy od 50 vyššie a niekoľko mladších sa pridá, občas, na ulici za plnej premávky okolo, reve hudba a ony sa všetky tvária, že akože sa ladne pohybujú a akože tancujú. Väčšie s**čky si neviem ani len predstaviť. (Zbojník a tai-či-čuan, hus do piva.)
Na tento víkend chystám veľkolepú akciu! (Akú akciu? Deň armády už bol 6eho :-) Nakoniec vysvitlo, že to bol výlet do japonskej Fukuoky na ostrove Kjúšú, kde sa mu podarilo po dlhom čase vidieť ženu - Európanku.)
Čo dodať.... tao, ktoré sa dá akokoľvek pomenovať, už nie je pravé tao. Či ako vlastne?
Ani náhodou sa ťa nebojíme Čína, je nám s tebu príma.
