reklama

Možno posledné stretnutie s „celebritou“

Akáže celebrita. Také slovo sme vtedy, v roku 1988, ani nepoznali. Nafotili ju do jedného z prvých nástenných kalendárov s nahotínkami, mihla sa v niekoľkých televíznych inscenáciách vo vedľajšej úlohe milenky nejakého frajera, hraného niektorým z našich známych hercov, a objavila sa v jednej nemožnej reklame ... keby vtedy existovala bulvárna tlač, priniesla by paparazziho obrázok XY-ovej v spoločnosti neznámeho muža (hrubo zakrúžkovaného červeným). Stretli sme sa náhodou, po rokoch. Dnes je konateľkou, členkou predstavenstiev a dozorných rád a manželkou významného podnikateľa. ... O nej a tak trochu aj o mne, a kriticky. Časy sa menia neúprosne a brutálne, a my?

Písmo: A- | A+
Diskusia  (28)

Vchádzame do ultramoderne-neľudského espressa a nedá sa nevšimnúť, že viaceré hlavy sa nápadne otáčajú smerom k nám. Práve tak, ako vtedy, dávno. Pozornosť rozdeľujú nespravodlivo, nerovnakým dielom, medzi ňu, atraktívnu, nahodenú, evidentne z vyšších spoločenských vrstiev, a mňa, šupáka v starom modrom tričku. Jej kusy oblečenia pochádzali kedysi z Tuzexu alebo z balíkov poslaných zo Západu, dnes sú zo značkových butikov, ktoré sa mi ani nechce učiť pomenovať. Moje modré tričko je z tzv. čínskeho obchodu s textilom. Nazvime ju, povedzme Xénia, tak Xéniu stretnúť nie je také ľahké, pretože pre ňu neplatia zákazy parkovania, nestáva sa korisťou odťahovacích služieb ako plebs, a tak sa vlastne nemusí nikdy vzdialiť od svojho bavoráka viac ako pár krokov. A tých pár krokov medzi jej pojazdným luxusom a dôležitou budovou na druhej strany cesty som jej skrížil práve ja. Nie, nikdy som ju nemal bohvieako rád, to nie. Ale priťahovala ma, to áno, aspoň tú horšiu, materialistickejšiu, svinskejšiu časť mojej schizoidnej osobnosti. Ak existujú chvíle a stavy, keď sme schopní mať radi aj tých, ktorých ani veľmi radi nemáme, tak potom ju mám rád. Akým spôsobom ma ona má alebo nemá rada, na to dodnes nedokážem odpovedať. Dnes by mohol ťažko existovať dôvod alebo príležitosť, pri ktorej by sme sa my dvaja stretli - stretávame sa raz za x rokov, vďaka spoločnej (veľmi málo spoločnej) minulosti. Nové skutočnosti majú – oproti minulému stretnutiu spred niekoľkých rokov – aj podobu nového tetovania na ramene – motív ostnatý drôt, ďalšie na inom mieste tela, piercing v pupčeku – má sa rada – drží krok s dobou – k 30. narodeninám si urobila radosť. To po prvé, a po druhé – tí dvaja ramenáči, s ktorými sa ona minule potrebovala stetnúť a ja som „musel“ byť celé dve minúty pri tom, dávno odleteli medzi ostatné obete nástražných výbušných systémov. Môže ísť do riti, tak zhodnotila s postrehnuteľnou dávkou trpkosti svoje dnešné šance vo svete modelingu, v krutom porovnaní s o niekoľko rokov mladšími ročníkmi. Spolužiačka, ktorá nepozná Xéniu, ale má to šťastie, že pozná mňa, na stretávke dospela – nie až k agnosticizmu, ale až k nasledovnému vyhláseniu: „Nič sa nezmenilo. Atraktívni zostali atraktívnymi, neatraktívni zostali neatraktívnymi. Šedé myši ostali šedými myšami.“ Vtedy viacerým myšiam zabehlo sústo stretávkovej kapustnice, a viacerým atraktívnym bolo pomasírované ego. Či nevidíte ako nám sivé kožúšky miestami ihrajú farbami? Pche, to máme za to, že sme nedostatočne zasiahli do debaty o úverovej politike bánk. Keď myši majú takú blbú vlastnosť, že radšej sa vyjadrujú iba k veciam, ktorým rozumejú.Mala rada tú pieseň od Madonny, tú o materialistickom dievčati. Xénia bola nádherná. Ale vyzerala prázdna. Á je správne, Bé je správne. Bola krásna, ale báseň by sa o nej napísať nedala. Bolo jedno popoludnie, keď som sa o to neúspešne pokúšal. To by nedokázal ani Black Dragon. Oči nemala modré, ani zelené, ani hnedé, nedokážem k nim priradiť žiadnu mne známu farbu. Ešte častejšie skĺzal môj pohľad nižšie. Prekvapujúco nebolo ťažké sa s ňou zoznámiť, nie na diskotéke, na ulici, na zastávke, mali sme sladkých 19, zakomplexovanec, plný zábran, dement (vrhám paľbu sebakritiky na moju vtedajšiu hlavu...) nemohol inak, v obave, že ju už nikdy nestretne, dokonale využil 1,5 minúty, ktoré zostávali do príchodu jej autobusu – ja..., ja..., ešte nikdy som nevidel takú krásnu babu... ó, ďakujem, očividne zvyknutá na čokoľvek, zo strany mužov ... ale ... ide mi autobus ... nechaj mi číslo, ja sa ti ozvem... zapísala si číslo do jej podozrivo husto popísaného zápisníčka. Naivný som bol dostatočne, ale nie až natoľko, aby som veril, že sa skutočne ozve. Ale na tretí deň sa skutočne ozvala. Vo vile majú traja ľudia 6 kúpeľní. Armatúry sú z 24?-karátového zlata. Majú 4 tzv. žúrovne, z toho jednu hneď vedľa sauny a bazéna. Každá vežička zámočku má až 8 okien. Domáca má na starosti, okrem všetkého ostatného, aby sa všetko blýskalo, vrátane každého okna na každej vežičke. Okná inak nikdy neotvárajú, pretože majú dokonalú, drahú, veľmi špeciálnu klimatizáciu (klimatizačná magorica). Druhý dôvod neotvárania okien je strach o vlastnú bezpečnosť a život. Narobili si nemálo nepriateľov (oni si vyrábali nepriateľov? Táto formulácia sa mi nezdá logická). Ľudia sú svine, závidia, intrigujú, robia podrazy. Oni s manželom o tom vedia svoje. Bavorák, taký, ktorý nemá na kapote žiadne číselné označenie, patrí k najdrahším, najvybavenejším a najluxusnejším, bol to manželov sen, bol to aj jej sen, splnil sa obom. Dieťa býva často choré. To sú nevkusné šmejdy, čo majú Mojsejovci, oni majú všetko lepšie. Určite by išla do Vyvolených, keby boli o pár rokov skôr. Teraz, keď je konateľka, už nestíha kolobeh kozmetika – solárium – fitness – masáž tak ako predtým. Koľko som sa len na tebe naonanoval, priznanie po rokoch, hihihi, mám doma celú sadu vibrátorov, hihihi. Viem, to sa dá diskrétne objednať, hovorím, trebárs aj z katalógu Quelle, tam sú medzi varechami a hrncami. Minimálne jednu vec máme spoločnú – v našich bytoch – extrémne drahú, asi 40-krát drahšiu ako podobný bežný výrobok – ale tá kvalita za to stojí, hovorí, ja som k takémuto záveru nedospel, a kvôli jedinej drahej veci, ktorú vlastním, ani nejdem investovať do bezpečnostných dverí. Mám síce bytov niekoľko, ale v lete niekedy prespávam vonku, v lese, v spacáku. Kedy si bola naposledy v lese, aha, veľmi dávno, v pionierskom tábore, však? Nezdá sa mi zmysluplné zameriavať sa na hromadenie hmotných statkov. Radšej idem objímať stromy, napríklad. Ty si bol vždy taký uletený. Jej póza, moja póza, samé pózy. Alebo nie?Škola ju nezaujímala, ledva zmaturovala so štvorkami. Jej svet – okrem ateliérov a štúdií – bola ulica, grázli a ich revúce motorky, diskotéky, sexturisti zo Západu (alebo niekomu krivdím?). Môj slušácky rytmus bol celkom o inom: škola – tréning – rovno domov – niekedy, zriedka ešte piváreň. Medzi desiatou a jedenástou večer Hlas Ameriky. Poburovalo ma síce, že nebola sloboda vyjadrovania, cestovania, vyznania, ale nebol som takým nepriateľom režimu ako ona. Bol som zasvätený do jej tajných plánov na emigráciu. Vezme si ju so sebou nejaký Nemčúr, o pár mesiacov sa im plán podarí. Lebo ona chce AJ NIEČO MAŤ. Nepáčil sa mi režim (ktorý mimochodom už uvädal a len pár mesiacov ho delilo od vlastného pádu), ale nemal som rád ani jeho emigrantov. Grázli sa o nej nevyjadrovali pekne. Vypatlaná štetka, a tak, skoro ako v dnešných internetovských diskusiách o kadejakých moderátorkách a iných celebritách. Pritom sa ale každý tváril, že ju „už mal“. Mojím drzým dotykom sa bránila, raz ostrejšie, inokedy koketne, ale, ale, čo by si chcel, drbko, my budeme len priatelia. To slovo uprostred vety nepovedala, ale tak som to precítil, ako nerovný vzťah. Aký vzťah, videli sme sa za celý život možno 10 – 15-krát. Raz si k nám prisadol v kaviarni tajný. Musel to byť tajný. Pýtal sa ma, aký je toto podľa mňa štát, demokratický alebo policajný? Odpovedal som vyhýbavo – ak poviem policajný, som protištátny živel, ak demokratický, som idiot. Raz to dosť prehnala, s oblečením, ešte dnes mám srdce až v hrdle, keď si spomeniem pokiaľ siahali jej minišaty, a ešte rozstrihnuté po bokoch, a ešte priesvitné. Aby jej človek robil bodyguarda, čo dosť ťažko očakávať odo mňa, s mojimi paličkami namiesto ramien, síce športujem, a aj tak mám paličky. Obdivoval som jej dokonalé telo. Obdivovala, alebo tvárila sa, že obdivuje (ako to povedať?) moje vedomosti ... z teba nakoniec aj môže „niečo byť“. Mám pocit, že som ju sklamal. Čiastočne aj seba, aspoň tú kariéristickú časť môjho ja. Nie vždy som robil kariéru, naplno, chýbal cieľ, chýbala motivácia, ak som mal nejaké talenty, trestuhodne som ich premárnil. Mal som obdobia prerušenej kariéry, flákacie obdobia, ťažko bolo zvládať nebezpečnú, schizofrenickú kombináciu ambicióznosti a lenivosti. Niektorí by k tomu s potešením pridali aj neschopnosť. Asi som ju sklamal, nemám vlastnú firmu, nikto vplyvný z horných 10 000 ma nepozná, a to už začína klopať kríza stredného veku, spojená s úvahami o nezmyselnosti vlastnej kariéry. Radšej by som vôbec nerobil biznis a pomáhal ľuďom, ktorí pomoc potrebujú. Keby som to vedel. Správny nápad raz možno príde, možno raz, na lavičke, pod mojou obľúbenou lipou. Som stromofil.Vedela, čo sa o nej hovorí, a nevadilo jej to. Zakaždým sa nezabudla pochváliť, kto a kde a pri akej príležitosti (a so závisťou – nech pukne) ju zas nazval štetkou. Byť hrdá na svoju nedobrú povesť, to bolo niečo, čo bolo nad moje vtedajšie chápanie sveta. Vždy keď som sa stretol so Xéniou, chytil som na druhý deň splín, a nechcelo sa mi ani vyliezť z domu. Veď som bol aj patrične nevyspatý. Na tretí deň prišla nová túžba, byť s nejakou NORMÁLNOU babou. Moja bývalá, nenápadná a decentná, ale niečo z tej Xénie predsa len mala, v myslení, a aj preto je dnes už „jeho bývalá“. Link nebude! Bývalá toho šupáka v starom modrom tričku, ako ma nazvala jedna fanynka mojich článkov. Ja mám dokonca aj fanynky. Vy nie?Časy sa menia neúprosne a brutálne, a my? Ani veľmi nie? Raz sa možno vyjasní, tam, na mojej lavičke, pod mojou lipou.

Dušan V. Mikeš

Dušan V. Mikeš

Bloger 
  • Počet článkov:  97
  •  | 
  • Páči sa:  1x

Prémioví blogeri

Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu