Foto v perexe: Ivana Lipovská.
Foto z premiéry hry www.osamelá.sk: Ctibor Bachratý.
Foto na plagáte k hre www.osamelá.sk: Jakub Klimo.
Slávka, pôsobíš hlavne na divadelných scénach - kde a v akých úlohách ťa môžu diváci v týchto dňoch vidieť? Čo pripravuješ v blízkej budúcnosti?
V týchto dňoch sme odpremiérovali v divadle GUnaGU hru s názvom www.osamelá.sk, kde hrám tú osamelú... Prezradím len toľko, že moja postava Eva sa zamiluje do svojej tetovačky morského koníka, ktorý aj ožíva a ja si s ním užívam... Hra vznikla na základe pôvodného libreta k opere, ktorého autorom je Viliam Klimáček.
S Danom Heribanom.
S Viliamom Klimáčkom.
V SND hrám takisto v Klimáčkovej hre Hypermarket, ktorej premiéra bola v apríli minulého roku. Ďalej v divadle Aréna v hre Pán Kolpert a v národnom divadle v balete Caligula s Rišom Stankem hráme rímskych bohov -ja som bohyňa Juno.
Takže názvy a témy divadelných hier držia krok s dobou... Filmové plátno sa nečrtá?
Zatiaľ nie, ale verím tomu, že aj na to ešte príde. Dostala som nedávno jednu ponuku, ale necítila som sa dosť dobrá v angličtine a okrem toho som mala povinnosti okolo festivalu Svetlo Zeme, tak som si musela vybrať.
Ktorá je tvoja najobľúbenejšia filmová a divadelná postava?
Ja som toho veľa vo filmoch nenahrala, ale postava Alice z Modrého z neba (1997) mi prirástla k srdcu, pretože nejakým spôsobom mapuje moje duševné rozpoloženia v tom období a bola to moja prvá veľká filmová rola, takže ja som za tú rolu možno až s odstupom času nesmierne vďačná režisérke Eve Borušovičovej za to, že si ma vybrala a stála za mnou napriek protestom producenta. Tá rola patrila k mojim najzaujímavejším aktivitám vôbec. A divadelná postava? Ja som milovala hrať v divadle GUnaGU. V komikse Barbarela prvotný nápad prišiel od Viliama Klimáčka, ale dal nám voľnú ruku, aby sme improvizovali na dané témy a my sme s Oľgou Belešovou hrali Beavisa a Buttheada, komiksové postavy, také dve chlapčenské baby, ktoré proste vyvádzajú.
Ako spomínaš na moderovanie televíznej hitparády Deka?
Z dnešného pohľadu to bola pre mňa veľká skúsenosť, možno aj vďaka tomu mám divákov, ktorí sa na mňa prídu pozrieť do divadla a možno ma radšej vidia v tom divadle ako na televíznej obrazovke ako moderátorku. Spolupracovala som s režisérom Karolom Vosátkom, ktorý mi pomáhal pri mojich začiatkoch, bol to vlastne jeho nápad, aby som moderovala Deku. Vďaka tomu ma začali ľudia spoznávať, ale vďaka tomu som si začala aj uvedomovať, že takéto komerčné pôsobenie asi nie je moja cesta, ale keby som to nezažila, tak by som to nikdy nezistila.
Spolu s Danielom Heribanom a Luciou Uličnou si sa objavila v klipe Najlepša zabava od Mec Vrabca.
Do tohoto videoklipu nás zavolala Vera Wisterová, ktorá ho režírovala. Že vraj si ma Mec Vrabec vyžiadal. Bola to „dobra zabava“.
Ako vnímaš stav slovenskej divadelnej scény, filmu a celkove slovenskej kultúry?
Mám taký pocit, že tým, že predovšetkým vizuálne mediá dali prednosť tým ... reality show a telenovelám, odsunuli kultúru na perifériu ponuky pre divákov a tým znížili latku pre priemerného slovenského diváka a dostali ju niekde nižšie ako bola. Takisto aj časopisy veľa z kultúry toho neponúkajú a väčšinou novinári, ktorí písali recenzie, sa vytratili nevedno kam. Všetko to čo ja považujem za kultúru, umenie - je momentálne v tejto spoločnosti na okraji. Neviem prečo sa to stalo, asi po páde komunizmu sa nám bolo treba nabažiť aj takého niečoho čo tvrdý kapitalizmus prináša, aj takú tú nekultúru... ale potom sa tá nekultúra objavuje vlastne vo všetkom. Reality show pre mňa nie sú zaujímavé a nechcem odsudzovať ľudí, ktorí to pozerajú, ale diváci si zvyknú na hocijakú hovadinu, keď im je servírovaná denne. Aj hviezdou môže byť ktokoľvek. Médiá umelo glorifikujú ľudí, ktorí sú v televízii ochotní ukázať aj holý zadok alebo prsia. A spoločnosť si postupne zvyká na to, že toto sú tí úspešní. Keby aj divadlá nabehli na tú cestu ako ponúkajú televízie, tak by tu už žiadna kultúra neexistovala. Niektoré divadlá sa snažia tie reality show alebo telenovelové prvky vnášať aj do divadelných predstavení, ale nemyslim, si že to je cesta divadelného umenia.
Ako vnímaš záujem médií, stratu súkromia?
Toto prechádzalo rozličnými štádiami, zo začiatku prekvapená, potom to bolo celkom prijemné, neskôr otravné a mala som aj obdobie kedy som mala pocit, že asi ani nemám čo médiám povedať, mala som dojem, že sú tu iní, zaujímavejší ľudia. Bulvár veľmi neobľubujem ani nekupujem bulvárne časopisy, z takej ženskej zvedavosti si ich na pulte samozrejme celé prelistujem, aby som mala prehľad kde to žijem a čo fičí. Nemám potrebu sa vyjadrovať k osobným udalostiam a myslím si, že na Slovensku je to ešte tak, že pokiaľ si chcem určitú časť súkromia uchrániť a robím všetko preto, aby sa jednoducho o tom nehovorilo, tak sa o tom nehovorí.
Čo prezradíš čitateľom z tvojho súkromia?
Keď je takto položená otázka, tak nič.
Médiá nedávno priniesli strohú správu o utajenom sobáši s tvojím dlhoročným priateľom Danielom Heribanom. Ako zvykneš hovoriť o deťoch, že prichádzajú „zhora“?
Keď sa odtiaľ zhora deti vypýtajú, že chcú ísť sem dole, tak si myslím, že tá chvíľa príde. Cítim sa ako potenciálna mamina a teším sa na to.
Ako najradšej relaxuješ?
Veľmi rada čítam, veľmi rada mám deň keď ležím celý deň v perinách, uvarím dobré jedlo, idem sa prejsť do prírody. Nemám najobľúbenejšieho autora, ja mám skôr také záujmové obdobia - teraz mám obdobie, keď ma veľmi baví čítať čokoľvek čo súvisí s farbami, prírodnými živlami, všetko čo súvisí so Zemou, s ekológiou, so symbolmi. Keď mi vyjde čas, tak si každé ráno zacvičím základnú jogínsku zostavu pozdrav slnku a snažím sa chodiť na relaxačné cvičenia.
Čo bolo impulzom k tomu, že si sa začala venovať organizačnej činnosti pri príprave festivalu Svetlo Zeme a aktivitám dosť vzdialených od herectva?
Ja by som to nazvala takou až producentsko-organizačnou činnosťou, v podstate to znamenalo zohnať peniaze na festival Svetlo Zeme, zabezpečiť účinkujúcich, zostaviť program, určiť smerovanie tohto festivalu atď. Boli sme na to štyri baby ako organizačný tím (okrem mňa Iveta Nagyová, Daniela Poláková, Kristína Dubajová). Myslím si, že ten impulz prišiel zhora - ja som sa nikdy veľmi necítila na to, že by som chcela robiť niečo čo by súviselo s produkciou. Ale mala som pocit, že veci o ktoré sa s kamarátkami zaujímame sú aktuálne a tak dôležité, že by sa o nich malo hovoriť nahlas, aby sa o nich dozvedelo čo najviac ľudí. Festival bol o tom ako ponúknuť ľuďom nejaké alternatívne spôsoby návratu k sebe a k prírode, ponúknuť to ako inšpiráciu. Človek sa snaží byť čo najviac samým sebou a každý herec sa tým podľa mňa zapodieva - do akej miery som sám sebou... takže ani to také vzdialené od herectva nie je. Všetci sme tak trochu herci aj v živote, aj keď je to už taká fráza.
Aký je pôvod názvu festivalu - Svetlo Zeme?
Ten názov sme tak trochu ukradli Mirovi Žiarislavovi Švickému, mám veľmi rada jeho knihy, píše o pôvodnom duchovne starých Slovanov, čare prírody a našli sme tam aj meditácie, ktoré súvisia so svetlom Zeme. Prečo Svetlo Zeme... hľadali sme názov, ktorý by nesúvisel s ezoterikou, pretože tento festival nebol ezoterickým festivalom, ale bol o Zemi, o všetkom čo súvisi so Zemou, prírodou, s láskou k Zemi, s materským princípom.
Čím sa festival líši od iných festivalov alebo výstav s podobným zameraním? Začínajú ľudia „žiť kvalitne a v súlade s prírodou?“ Nie sú prevládajúce tendencie práve opačné? Skutočne prebieha nejaký „jedinečný transformačný proces?“
Necítili sme potrebu robiť ezoterický festival a ani festival zdravia, ale cítili sme potrebu robiť festival, ktorý by... ako by som to zjednodušene povedala... ponúkol inšpiráciu ako byť nohami na zemi a hlavou v nebi. Ezoterické festivaly môžu ľudí aj pekne domotať. Ale my sme sa snažili skúsiť ponúknuť iný festival, nový a taký, ktorý by zarezonoval a pomohol ľuďom upratať si v sebe. V ľuďoch sa pravdepodobne niečo otvára a niečo sa v nás transformuje a potreba hovoriť, diskutovať na tieto témy, počúvať, byť tvoriví tu bola taká veľká, že sme to jednoducho len zachytili a ponúkli tak ako to bolo v našich silách. Zachytila som tri základné tendencie: buď ľudia úplne prepadli konzumu... opačný pól je, že ľudia sa snažia vrátiť k prírode takými zdravšími spôsobmi – vyhľadávajú biopotraviny, ktoré nie sú zaťažené pesticídmi a geneticky modifikovanými organizmami, začína sa viac hovoriť o permakultúre, trebárs aj o toxických látkach v hračkách a v oblečení a podobne... a tá ďalšia cesta je vlastne únik mimo tejto spoločnosti, mimo tohto konzumu; pre mňa to nie je celkom riešenie, lebo my sme súčasťou toho čo sa teraz deje a pokiaľ len odídeme niekde vedľa nabok a necháme nech to vedľa nás celé beží, tak vlastne ani nemáme možnosť do toho zasiahnuť... ale keď sa budeme snažiť byť aktívne v tom a aktívne transformovať to negatívne na lepšie, tak to sa mi zdá byť lepšia alternatíva. Takže nejakou transformáciou asi prechádzame, cítim to nielen na sebe, ale aj na svojom okolí. To čo robím sa snažím robiť tak, aby som tým ľudí neotravovala... možno sa mi to nie vždy darí, ale vždy poviem: toto je môj názor, ja si myslím, že dá sa to aj takto, dá sa to aj inak a je na vás či to príjmete a či to zoberiete ako inšpiráciu alebo nie.
Zmenil sa v poslednom období tvoj životný štýl?
V poslednom období sa snažím variť tak, aby strava bola prevažne „bio“, začali sa mi páčiť makrobiotické postupy. Začala som cvičiť ranné pozdravy slnka, začala som si viac kresliť... ale ani by som nepovedala, že by sa zmenil môj životný štýl, skôr som sa niekam posunula a v rámci toho posunu sa cítim lepšie.
Splnil festival Svetlo Zeme vaše očakávania, čo sa týka programu, záujmu, návštevnosti?
Prekonal naše očakávania. Program bol zaujímavý a pestrý, prišli veľmi dobré ohlasy z celého Slovenska a aj z Čiech. Podľa spätných informácií od účinkujúcich sa o nich začali zaujímať médiá a trošku obrátili pozornosť aj na ekológiu.
Môžeme sa tešiť na 2. ročník festivalu?
Nepochybne.
Ďakujem za rozhovor.
Rozprával sa: Dušan V. Mikeš
