reklama

Relatívna (ne)dokonalosť jogových pozícií v dennom živote

... a v kontexte západnej civilizácie. Človek má za sebou dlhočizný evolučný proces, ale doteraz sa celkom neadaptoval na dlhodobý dvojnohý pobyt vo vertikálnej pozícii. Mnohí z nás presedia čoraz väčšiu väčšiu časť dňa... ale spávame ešte stále v horizontálnej polohe (možno jedna z mála prirodzeností, ktorá ešte nebola potlačená). „Celý deň na nohách“ pracujúcim už vôbec nie je čo závidieť. V stoji sa hromadí krv v dolných končatinách, čo nie je celkom prirodzený stav. ...A kam sa až v úvahách dopracoval a dohaluzil v druhej polovici a v závere článku, prekvapilo aj autora, ale veď... nech.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (3)
Obrázok blogu

Pri obvyklom spôsobe sedenia na stoličkách a iných druhoch a poddruhoch sedadiel sa pomery, čo sa týka prúdenia a hromadenia krvi, dosť podobajú stavu v stoji. Navyše je tu výrazný sklon k hrbeniu a kriveniu chrbtice. Výrazný sklon k sklonu... Naproti tomu pri jogových sedoch je prúdenie krvi iné, podobnejšie tomu najmenej ovplyvnenému gravitáciou, aké je v ľahu. Krv sa natoľko nehromadí v nohách, horná polovica tela sa neodkrvuje. Navyše dochádza k spomaleniu a prehĺbeniu dýchania, čo má výrazné ukľudňujúce, relaxačné účinky. Chrbtica je správne vyrovnaná, napriek tomu, že sa o nič neopierame. V týchto pozíciách sa prakticky ani nedá plytko a nesprávne dýchať. Nenásilne a uvoľnene zaujať jogový sed môže byť spočiatku problém, kĺby nemáme dostatočne ohybné; odporúča sa jemné rozcvičovanie kĺbov, a trénovať radšej väčšie množstvo kratších sedení.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Obrázok lotosového sedu (v sanskrite padmásána) je ten istý, ktorý bol použitý ako ilustračný k článku o jogovom sústredení a zatvorenom mäsiarstve. Jeho menej dokonalá a súčasne menej náročná verzia je sed so skríženými nohami (turecký sed). Takisto sa dá odporúčať sed na pätách (vadžrásána). Príjemný pocit relatívnej dokonalosti, vyrovnaná chrbtica, správne dýchanie. Vynikajúca prevencia pred kŕčovými žilami. A v čom je tá nedokonalosť, aspoň z pohľadu západného človeka: v tom, že v takýchto pozíciách sa nedá nič robiť! A – logicky, keď sa nedá nič robiť, je to strata času, asi ako opitosť, alebo spánok... aj tak niektorí uvažujú.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Pokúšal som sa v takýchto pozíciách piť (čaj), jesť, čítať... to všetko sa ešte viac-menej dá, ale... pozerať televízor... to už ťažšie... ťukanie do notebooka vyzerá takisto dosť nekompatibilné s lotosom, rovnako ako venovať sa návšteve... možno preto, že pozície súvisia skôr s introvertným ako extrovertným stavom mysle. A tak som sa pri väčšine statických domácich izbových činností vrátil do pohodlného ušiaka, len pod nohy si podkladám stolček; nohy si horizontálnejšiu polohu obvykle pochvaľujú. V niektorom jogovom sede robievam dychové cvičenie pranajáma... a niekedy si na niekoľko minút len tak sadnem, unavene zavriem oči, proste len relaxujem a nechám veci plynúť. Vlastne ani nič iné ako nič sa vtedy robiť nedá. A prečo by sa vlastne malo dať. Nič ani nič iné.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Od myšlienky, že jogové sedy sú také dokonalé, až sa v nich nedá nič robiť, bolo už len niekoľko nádychov a výdychov k myšlienke o západnej civilizácii... že my, ľudia-produkty západnej civilizácie, chronicky až chorobne potrebujeme neustále niečo riešiť, ovplyvňovať, zasahovať, meniť. Nedokážeme ani minútu denne len tak existovať. Nechať veci plynúť. Múdrym slovám Let it be** obmedzujeme prístupové práva do našich každodenností. Sami sebe pochybnými adminmi. Týka sa všetkého, od nastavenia tempomatu osobného stresu až po riešenie následkov tatranskej víchrice. Sme predsa racionálne bytosti. Racionálnejší, teda logicky po všetkých stránkach vyspelejší, ako nejakí iracionálni, leniví, emotívni príslušníci iných kultúr. Vždy a všade konať, riešiť, zasahovať, meniť... a keď o správnom riešení pochybujeme, tak uprednostníme akékoľvek... pretože jediné, čo nesmieme dopustiť, je nekonať, neriešiť, nezasahovať, nemeniť. Užívame si to pod rastúcim tlakom hektickej doby, vývoja... vývoja, na ktorý sme hrdí ako jeho spolutvorcovia, takí hrdí, že si ani nevšimneme, že ten vývoj sa začína obracať proti nám... v priestore pôsobenia trhových síl, v prostredí zostrujúcej sa konkurencie... masochisticky uchu-lahodiace slová... be quick or be dead**... tlieskame princípu, obeťou ktorého sa môžeme stať aj my počas jedinej bezsennej noci.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Kto z nás vie v akej fáze je teraz Mesiac? A kedy sme naposledy zdvihli hlavu vyššie ako to vyžadovalo nastavenie vnútorného spätného zrkadla auta? Alebo primaľovanie sa na vedľajšom sedadle, v prípade spolujazdkyne? ... „Nemám rád prírodu“, aj s takým názorom sa dá stretnúť tu na diskusiách... pre mňa dosť ťažko pochopiteľný extrém... veď aj vzduch, ktorý dýchaš, je príroda... príroda ťa udržuje nažive, a ty ju za to nemáš rád. „V prírode platí zákon silnejšieho, neplatia morálne zákony“, argumentoval diskutujúci... áno, ale zdá sa mi to irelevantné vo vzťahu k láske človeka k prírode.

S obľubou živíme ilúziu o vyspelosti a vedúcom postavení západnej civilizácie. A pritom nevieme ani to absolútne najzákladnejšie: nevieme ani správne dýchať, ani stáť, ani sedieť, ani odpočívať. The tide is turning...** našťastie pribúda ľudí, ktorí si to začínajú uvedomovať. Síce s mnohoročným oneskorením, v čudne obrátenom poradí, neskôr ako integrály, metódy antikoncepcie, Java scripty, ekonomické teórie, etiketu banketov a správny výber kravát. Podliehame ilúzii, že sme civilizovaní – nie sme civilizovaní, stále sme barbari**.

Máme tradíciu a tendenciu ostro a čoraz vyhranenejšie oddeľovať prácu, odpočinok, zábavu, duchovno / modlitbu / meditáciu. Ako protikladné a celkom nezlučiteľné činnosti, ktoré treba nanajvýš striedať. A pritom, podľa starých ideálov, ktoré sme zavrhli, všetko môže byť jedným, a všetko má byť jedným. Možno dodnes existujú spoločenstvá, ktoré to dokážu. Budú to asi tie, na ktoré sa pozeráme s dešpektom.

Videl som indonézske krajčírky, ktoré obdivuhodne dokážu sedieť (a aj pracovať) 12 hodín denne rovno ako sviece, s vyrovnanými chrbticami, neopreté, nohy a trup tvoria pravý uhol... pre ne to nie je nič násilné, je to ešte stále ich prirodzenosť... a ja... som v r. 1991 hanebne utiekol z dvojdňovej zenovej meditácie... Po niekoľkých hodinách sedenia v lotose (boli to polhodinové sedenia, striedané kratšími obdobiami chôdze), už moje nedostatočne ohybné kĺby dosť trpeli. Ale ďalším, ešte závažnejším dôvodom na predčasný odchod bola praobyčajná závislosť na informáciách... ako sa vyvíja prvá vojna v Iraku, vypuknutá v tú noc pred zenovou akciou... tento typ zvedavosti dokázala ukojiť západná CNN, východnej meditácii zostali druhé husle... a dnes? ani jedno, ani druhé... už nemusím.

Ktovie ako by vyzerali dopravné prostriedky, keby ich vynašli, povedzme, Indovia. Slová, ktoré som odchytil minule vo vlaku... čo budem vymýšľať závery, keď mi ich vymysleli iní. Aj keď... tá veta znie inak ako tlesknutie jednej dlane... a ani to žiadny záver nie je, ani nič racionálne, ani logické... ez a kurva élet*, chlapsky drsne, ale celkom milo, bez hnevu a trpkosti si povzdychol človek vo vláčiku-lokálke-hrkálke, niekde medzi dvoma vŕbami, niekde medzi Michalom na Ostrove a Orechovou Potôňou. Mrvili sme sa na sparťansky neanatomických sedadlách lokálky, a krv sa nám hromadila dole v nohách. A vnútorne som sa pokúšal zladiť s nenáhlivým tempom jednej ospalej lokálky.

* élet = život

** Beatles, Iron Maiden, Roger Waters, Osho Rajneesh

Dušan V. Mikeš

Dušan V. Mikeš

Bloger 
  • Počet článkov:  97
  •  | 
  • Páči sa:  1x

Prémioví blogeri

Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu