Ďalšia, stále ešte nie zvuková vzorka Floydov sa mi dostala do rúk v podobe nemeckej verzie časopisu Bravo z r. 1980. Prepašované spoza železnej opony. Šuchotavo som preletel Queen, Abbu a zmachlených Kissákov, až som sa pod školskou lavicou došuchotal k dvojstrane s fotoreportážou z koncertov The Wall Show... a takisto ako texty nepripomínali nič, s čím som sa dovtedy stretol, to isté sa dalo povedať o vizuálnej stránke tohto predstavenia. To všetko sa zdalo neobvyklé, pôsobivé a veľkolepé. A možno aj mierne šialené. A možno aj trochu choré.
„Diskoteka (!) Stena – eto strastnyj antiburžuaznyj protest." Takúto recenziu dvojalbumu The Wall (1979) priniesol akýsi ruský časopis. Vášnivý antiburžoázny protest... V nemeckej biografii o Floydoch som sa zase dočítal, že v The Wall je zobrazený „človek ako odpadový produkt túžby (rozkoše)“. Prítomnosť totalitných symbolov, niektoré pornograficky ladené scény (nezabudnuteľné dva sexujúce kvety, známe z rovnomenného filmu s Bobom Geldofom v hlavnej úlohe Pinka), pesimistické, depresívne texty, najkrajšia hudba k pohrebu našej zemegule... recenzenti minulosti si dali záležať na vyjadreniach... „Svet je stále šialenejší, a aby som sa sám nestal šialeným, robím moju hudbu. A keď raz príde deň revolúcie...,“ (pôjde do ulíc?) ... aj tento Watersov výrok prinieslo Bravo... a zostávalo záhadou akú revolúciu asi mal na mysli. V mladosti sa angažoval v kampani za jadrové odzbrojenie a sám seba nazýval „militantným antimilitaristom“.
Drahí floydológovia! Po pražskom koncerte Rogera Watersa (na ktorom hral prevažne skladby Pink Floyd), som trochu pateticky poznamenal: „Vážení, videli sme najväčšiu osobnosť rockovej hudby.“ Vidím to tak... hoci by sa našlo hneď niekoľko dôvodov na spochybnenie... možno nepatrí medzi inštrumentalistickú ani spevácku špičku, jeho sólová tvorba je dosť bizarná... (pri začiatkoch Floydu bola dohoda, že hudobne najmenej schopný z nich bude bubeníkom, a údajne to Watersovi dosť vážne hrozilo...) ... ale čo ho robí veľkou osobnosťou, sú myšlienky, nápady, fantázia, premyslené kompozičné postupy, kvalitná textárska práca... v rokoch 1968 – 1983 bol mozgom kapely Pink Floyd. O konflikte Watersa s ostatnými členmi kapely sa popísalo nemálo a už málokto veril, že kapela ešte niekedy vystúpi v kompletnom zložení... stalo sa... po dlhých 25 rokoch, na minuloročnom koncerte Live 8.
1967: zľava Richard Wright, Roger Waters, Nick Mason, Syd Barrett
2005: zľava David Gilmour, Roger Waters, Nick Mason, Richard Wright
Na pražskom koncerte v r. 2002 odzneli predovšetkým skladby zo štyroch vrcholných albumov Pink Floydu... jasné, ktoré sú to, však? 1973, 1975, 1977, 1979. V druhej tretine koncertu dostala priestor Watersova sólová tvorba, hlavne z albumu Amused To Death, a celkom na záver, po záverečných tónoch Dark Side Of The Moon, zaznela nová skladba Flickering Flame.
Berlín 1990. Na troskách bývalého najstráženejšieho fragmentu železnej opony, berlínskeho múra. Na svete neexistuje vhodnejšie prostredie pre znovuzrodenie predstavenia Steny. Waters hrá sám, s mnohými známymi hudobníkmi ako hosťami. (Ostatní Floydi boli predtým na turné k albumu Momentary Lapse Of Reason, o ktorom Waters vyhlásil, že je to podvod...). Od čias pôvodných koncertov The Wall uplynulo 10 rokov – pre veľkú nákladnosť a technickú náročnosť sa vtedy konali len na štyroch miestach sveta. Koncert nekončí štandartne, „krvácajúce srdcia a umelci“ sa nekonajú, namiesto Outside The Wall zaznieva The Tide Is Turning (After Live Aid), zo sólového albumu Radio KAOS. Nebol by to Roger W., keby po tomto koncerte pre médiá nevyhlásil, že prišiel oslavovať pád berlínskeho múra, ale v žiadnom prípade neprišiel oslavovať víťazstvo kapitalizmu nad socializmom. (Je predsa nejaký ľavicový intelektuál).
Kým na všetkých predchádzajúcich albumoch sa podieľali všetci členovia kapely, album Animals (1977) bol vlastne už Watersovým albumom (Gilmour je uvádzaný ako spoluautor jednej; neskôr, na The Wall, dvoch skladieb). Waters postupne získal v tejto pre mnohých neprekonateľne najosobitejšej rockovej kapele autorskú prevahu. Animals je pochmúrny, drsný a surový album, neprávom trochu nedocenený... zvieracie alegórie ľudských pováh, téma ovládajúcich a ovládaných vrstiev spoločnosti, inšpirované Orwellovou Farmou zvierat. The Final Cut (1983), ostro protivojnovo zameraný album, bol už 100% Watersovým albumom (performed by P.F.) Tento už len štúdiový album bol venovaný Ericovi Fletcherovi Watersovi, otcovi Rogera Watersa, ktorý zahynul v 2. svetovej vojne. Asi najemotívnejšou a najosobnejšou spomienkou na túto tragédiu je text skladby When The Tigers Broke Free. (Nájdete ho medzi „ostatnými skladbami“, pretože skladba nevyšla na žiadnom albume. Je to úvodná kompozícia filmu The Wall).
Môžem odporúčať skutočne prepracovanú českú stránku. Zvlášť pozoruhodné sú preklady všetkých textov, niektorých dokonca „včetně mluvených pasáží“. Za najpôsobivejšie a najkvalitnejšie si dovolím považovať texty albumov Dark Side Of The Moon (1973), Animals a The Wall. ...Sekcia Průvodci je zas manuálom pre pochopenie každej jednotlivej skladby P.F.!!! Úžasne prepracované. Skutočnými floydológmi!
Kedy sa prvýkrát objavujú v textoch pre Watersa typické témy? Už na raných albumoch: protivojnová téma má premiéru už na druhom albume Saucerful Of Secrets (1968) v skladbe o vojnovom veteránovi – invalidovi (Corporal Clegg - Desiatnik Clegg). Tento album bol natočený už bez zakladateľa Pink Floydu Syda Barretta, už s Davidom Gilmourom, ktorého vplyv tu ale ešte nie je veľký. S témou otcovej smrti (... and I am the dead man`s son...) zmixovanou s témou znechutenia zo života rockovej hviezdy sa prvýkrát stretávame na nenápadnom albume Obscured By Clouds (1972), v skladbe Free Four.
Prvý sólový album natočil Waters už v roku 1970: Music From The Body. Nikdy som ho nepočul, a tak nemám právo sa nazývať ani len začínajúcim floydológom. Album Pros and Cons of Hitchhiking z r. 1984 môže pôsobiť trochu neuroticky, chaoticky po hudobnej aj textovej stránke… ako výpoveď človeka, ktorý už dávno predtým povedal všetko. (Tak sa vyjadril istý recenzent o The Wall). Pozoruhodné je, že dej sa odohráva v reálnom čase od 4.30 to 5.11 nadránom. Tematicky rieši tento album útek unaveného muža, poznačeného krízou stredného veku a problematickými partnerskými vzťahmi, na vidiek… je možné, že v na-pohľad-zmätených textoch sú zakódované závažné posolstvá. Textová stránka dominuje nad hudobnou, rovnako ako na ďalších sólových albumoch. V jednej z recenzií jej autor napísal, že si nevie predstaviť nikoho, kto by toto dielo dokázal počúvať viackrát ako raz… Napriek tomu, že si tu zahral aj Eric Clapton. Pros and Cons pôvodne Waters navrhoval ako projekt pre Pink Floyd, alternatívne k The Wall, avšak zvyškom kapely bol projekt odmietnutý ako pre Pink Floyd nevhodný.
Nasledujúci album Radio KAOS (1987) je možno tematicky a dejovo ešte bizarnejší: hrdina Billy je telesne aj mentálne postihnutý človek, inteligentný, ale neschopný komunikácie (zrejme autista). Jeho brat Benny, baník, príde o prácu, čo je vykreslené ako dôsledok pôsobenia trhových síl ("market forces"). Raz sa spolu ocitnú v obchode plnom TV obrazoviek, všetkých súčasne vysielajúcich “uštipačnú aroganciu“ Margaret Thatcherovej... Tento album počúvam celkom rád, hoci po hudobnej stránke býva hodnotený najnižšie. Je venovaný „všetkým obetiam monetaristického systému“.
Amused to Death z r. 1992 vyjadruje znechutenie modernou západnou spoločnosťou, špeciálne vplyvom televízie a masmédií. Televízne kanály náhodne prepína... opica s diaľkovým ovládačom v ruke. Album sa tematicky dotýka aj prvej vojny v Iraku. Skladba "Watching TV" sa zaoberá udalosťami v Číne na pekingskom námestí Tienanmen v r. 1989 a dokonca sa ocitla v hitparádach. Téma peňazí je tu zas, ale stvárnená odlišným spôsobom ako na Dark Side.
Jednoduchý text skladby If z albumu Atom Heart Mother (1970) údajne charakterizuje rozporuplnú osobnosť Rogera Watersa lepšie ako „celé to politické pokřikování“ (to som zacitoval z knihy Odysea zvaná Pink Floyd): „..A kdybych byl dobrý člověk, prostoru mezi přáteli bych rozuměl“ … „…A kdybych byl dobrý člověk, věděl bych, že víc než teď s tebou mluvit bych měl.“ Z ešte starších textov: z albumu More (1969), v skladbe Ibiza Bar: „Tolik se bojím chyb, co jsem napáchal. Užíval jsem si každou minutu, kdy jsem nespal. Cítím se, jako by mě někdo vymačkal.“
Súčasnosť.
David Gilmour, jeden z najlepších gitaristov na svete, nedávno vydal svoj v poradí tretí, kvalitný sólový album On An Island. Príjemné prežiť celú tú melanchóliu v nenáhlivom tempe. Na albume sa podieľal aj klávesista Richard Wright.
Médiá nedávno uverejnili strohú správu o dokončení Watersovej opery, preberám ju mierne aktualizovanú:
„Bývalý basgitarista legendárnej rockovej skupiny Pink Floyd Roger Waters dokončil svoju prvú operu, ktorú pomenoval Ça Ira (názov vo francúzštine znamená „pôjde to“, pozn. aut.). Jej dej zachytáva udalosti počas Francúzskej revolúcie a písal ju neuveriteľných 16 rokov. V septembri 2005 vyšla na CD nosičoch a jej hraná premiéra sa uskutočnila o niečo neskôr v talianskej metropole Rím. Opera bola vydaná v dvoch verziách - v anglickej a vo francúzskej, s ktorými mu pomohol skladateľ Etienne Roda-Gil. Waters údajne s napätím čaká, ako na ňu zareagujú svetoví klasickí skladatelia a milovníci tohto žánru, keďže pochádza z rockovej scény.“
Operu môžete počúvať na oficiálnej stránke Rogera Watersa. V rámci tohtoročného turné bude prezentovaná na mnohých pódiách od Lisabonu po Tel Aviv, ale naše okolie, zdá sa, obíde. Na pódiu mamutieho dánskeho festivalu Roskilde sa Waters vráti k albumu Dark Side Of The Moon z r. 1973, ktorý bol komerčne najúspešnejším albumom Pink Floydu.
Dnes si pripomeniem niektorý z floydovských albumov už len zriedka. Vtedy býva sviatok.
