Knižka je zložená z dvoch častí. V prvej sú upravené a pre detského čitateľa zjednodušené biblické príbehy – starozákonné i novozákonné. Druhá časť je formou otázok a odpovedí, a má dávať odpovede na najzákladnejšie otázky života, smrti a sveta. Priťažké témy pre 6, či 8-ročné dietky - dostávajú odpovede na otázky, ktoré si vlastne ešte ani nekladú. Dostávajú hotové, vyčerpávajúce, exaktné (?) odpovede, ktoré neznesú pochybnosť. Dogmatika je svojím spôsobom exaktná, o čom svedčí nulový výskyt slovných spojení ako „predpokladáme, že“, „pravdepodobne“, „toto je relatívne“, „záleží od uhla pohľadu“ alebo „toto nevieme“. Ani „ak chceš“, ani „môžeš“ sa nevyskytuje. Princípom všetkého je musíš / nesmieš. Ak cítiš potrebu sa spovedať, máš tú možnosť ... ani náhodou, si hriešny aj keď nie si, spovedať sa musíš. Celé dielko je ilustrované kreslenými obrázkami detí, väčšinou modliacich sa, ale vždy a povinne skrúšene sa tváriacich. Veľmi detailne prepracovaná je kapitola o spytovaní svedomia. Okolo 100 otázok – či som...? či som ...? či som ...? ...previnenia voči prikázaniam na mnoho spôsobov. Je možné, že s vývojom typicky detských činností a konania boli v neskorších vydaniach katechizmu otázky inovované. Detailných príkazov a zákazov je toľko, že snáď neexistuje jediný človek, ktorý by bol schopný podľa toho žiť.
Stále verím a neprestávam veriť – že nič sa nedeje náhodne, že všetko má svoju príčinu a následok, že život sa smrťou nekončí, že nikto sa nevyhne následkom svojich činov. Liberálnejšia a rebelská časť môjho dnešného ja podčiarkla niekoľko myšlienok katechizmu Rímsko-katolíckej cirkvi, ktoré sa jej zdali najviac zarážajúce, spochybniteľné, či nezrozumiteľné, a k niektorým si dovolila protiotázky, ktoré uvádza v zátvorkách.
Po potope sveta zasa pribúdalo ľudí na zemi. A rozmnožili sa aj hriechy. Ľudia zabudli na Boha a namiesto Boha klaňali sa slnku, hviezdam a zvieratám. Ba aj z dreva a z kameňa vykresávali si rozličné obrazy, sochy, takzvané modly, a tým sa klaňali ako Bohu. Títo ľudia menujú sa pohanmi. (Vždy som si myslel, že pohanstvo je vývojovo podstatne staršie ako monoteistické náboženstvá).
O treste za prvý hriech: Eve hovoril (Boh): Budeš mať veľa trápenia s deťmi a muž bude panovať nad tebou. (Možno sa raz dieťa spýta: „Mama, a ocko nad tebou panuje? A vieš prečo? A vieš prečo máš so mnou veľa trápenia?“)
Čo verí kresťan-katolík o posmrtnom živote?.
Pri smrti človeka odlúči sa duša od tela a telo navráti sa do zeme. Naše telo ostane v zemi až do súdneho dňa. Na súdny deň boh spojí telo človeka s dušou a vzkriesi ho. Keď umrieme, Boh bude súdiť našu dušu. Naša duša po osobitnom súde príde buď do neba, buď do pekla alebo do očistca. (Jedna z najnepochopiteľnejších myšlienok - keď už odo dňa našej smrti bude naša duša v pekle alebo v nebi, načo nám už budú naše zhumpľované telá? Aký je toto druh nádeje? Možno taký, ktorý má dať smútiacim pozostalým nádej na opätovné stretnutie so zosnulým – takým akého si ho budú pamätať.)
Sviatosť pokánia bola založená na to, aby v nej kňaz namiesto Boha odpúšťal hriechy po krste spáchané. Moc odpúšťať hriechy prešla na kňazov.„Bože, ďakujem ti z celého srdca, že si odpustil moje hriechy skrze kňaza svojho námestníka.“... A teraz si vykonaj spasiteľnú pokutu, ktorú ti uložil spovedný otec. (Ako môže byť modlitba trestom? Radosťou, realizáciou, povinnosťou, trestom – všetkým?)
Dedičný hriech prechádza na každého človeka už pri jeho počatí... Bol niektorý človek ochránený od dedičného hriechu? Od dedičného hriechu bola ochránená jedine Panna Mária. Panna Mária bola ochránená od dedičného hriechu vo chvíli svojho počatia. (Túto otázku by ma asi nikdy nenapadlo niekomu položiť, ale ako vidno, je rátané aj s takouto možnosťou. Nie je mi dosť jasné, o ktorom počatí sa tu vlastne hovorí. A pritom mám za touto kapitolou dodnes nevyblednutú, červenú jednotku.)
Dĺžka dočasných trestov sa novými hriechmi zväčšuje. Večný trest sa nemôže predĺžiť, lebo nemá konca, ale jeho sila sa môže zväčšovať.
... Tieto dočasné tresty, ktoré nám zostali neodpustené po odpustení hriechov v spovedi, môžu nám byť odpustené mimo spovedi (po spovedi), ak získame odpustky, ktoré nám Cirkev udeľuje. Odpustkami teda Cirkev neodpúšťa ani hriechy, ani peklo, ale iba dočasné tresty, ktoré nám zostali neodpustené po odpustení hriechov. (Takejto krkolomnej formulácii absolútne nerozumiem, ale ako vidno, je myslené na každý detail. Musí byť predsa niekto, kto má absolútne jasno v bilancii odpustených / neodpustených hriechov, ale nie je to samotný hriešnik. Hriechy odpúšťa... Cirkev???)
Pri spovedi sa nás zmocňuje hanba nad spáchanými hriechmi. Diabol túto hanbu využíva a pokúša nás, aby sme zatajili hriechy, za ktoré sa najviac hanbíme. Toto pokušenie musíme premôcť.
Fragmenty spytovanie svedomia:
Či som počúval s radosťou tých, ktorí robili posmech z náboženstva? Či som sa hanbil prežehnať, pokropiť sa svätenou vodou, kľačať, ruky si zložiť a modliť sa? (Byť hrdý na svoju vieru, príslušnosť k cirkvi ... nie, nie je nič na čo by si mal právo byť hrdý, dokonca ani viera, ani príslušnosť k cirkvi... apriori sa predpokladá, že sa za to budeš hanbiť, a že sa ti budú posmievať.)
(Kto si myslí, že 6. prikázanie „nezosmilníš“ sa predsa nemôže týkať detí, je na omyle). Či som myslel, hovoril, spieval alebo robil niečo škaredého, za čo by som sa musel hanbiť? Či som sa pozeral všetečne na hanoblivé veci, alebo také písal po stenách, oknách, dverách? Či som čítal zlé knihy? (Tiež dosť vágny pojem, zlá kniha). Či som bol nehaneblivý, keď som sa obliekal a vyzliekal? (Takto asi nevyrastie vyrovnaná, nezakomplexovaná osobnosť.) Keď som bol samotný, alebo s inými deťmi, či som robil niečo zlého, škaredého? (Žiadalo by sa upresniť, čo je v tomto kontexte zlé a čo škaredé.) Či som chodil do zlých spoločností, k nedovoleným hrám a tanečným zábavám, kde som sa mohol pokaziť, niečo zlého počuť, alebo vidieť? (Keby toto nebolo určené pre menšie deti na 1. stupni základnej školy, ale pre dospievajúcich, zrejme by musela byť riešená aj onania ako hriech, z ktorého sa treba spovedať. Prípadne by bola zahrnutá v „niečom zlom alebo škaredom“.)
Listujem ďalej – zvíťazí nakoniec pretvárka, pokrytectvo, predsudky a manipulácia nad šťastím, zdravím, radosťou a láskou? Stredovek neskončil, stredovek trvá?
Viera v zjavenie božie má byť: 1. všeobecná, to znamená, že musíme veriť všetko, čo Boh zjavil a čo nám Cirkev predkladá k vereniu, 2. pevná, to znamená, že nesmieme pochybovať o pravdivosti božieho zjavenia, ......................, 4. stála, to znamená, že si vieru musíme zachovať až do smrti. Kto odmieta veriť v čo len jedinú zjavenú pravdu, alebo kto zjavenú pravdu vysvetľuje inak, ako ju vysvetľuje Cirkev a kto v tomto svojom omyle tvrdošijne zotrváva, prestáva byť živým údom Cirkvi.
Apoštolské vyznanie viery má vedieť spamäti každý kresťan-katolík, ktorý dospel k užívaniu rozumu. Kto zanedbá naučiť sa ho, dopúšťa sa ťažkého hriechu. V prvých časoch Cirkvi nebol dospelý človek pripustený ku krstu, ak toto vyznanie nevedel odriekať. Ani dnes nesmie byť kresťan katolík pripustený k sviatostiam, ak ho nevie odriekať. Odriekaj ho denne. (Bezduché memorovanie je jedným z najlepších spôsobov užívania rozumu.)
Tvory božie sú trojaké: 1. čisto hmotné (nerasty, rastliny, živočíchovia), 2. čisto duchovné (duchovia), 3. duchovno-hmotné (ľudia)...... Nerasty, rastliny a živočíchovia sú nerozumné tvory. (Páni, to myslíte vážne, že napríklad zvieratá sú čisto hmotné a nerozumné tvory?)
Keď sa katolík sobáši pred nekatolíckym duchovným, jeho manželstvo Cirkev neuznáva za platné a pácha ťažký hriech. Miešané manželstvo dovoľuje Cirkev pod podmienkou, že nekatolícka stránka dá ešte pred sobášom tieto záruky: (o.i.) všetky dietky budú po katolícky pokrstené a v katolíckom náboženstve vychované. O povolenie miešaného manželstva treba požiadať cirkevnú vrchnosť.... Povolenie sa udeľuje len vtedy, keď snúbenci môžu uviesť vážnu príčinu (!!!) a ak priložia k žiadosti vyššie uvedené písomné záruky. Po uzavretí manželstva sa musí napísať zmluva o výchove detí v katolíckom náboženstve. (Ani som neočakával, že sa aj tu stretnem s byrokratickými postupmi. Je nám všetkým jasné, že manželstvá sa obyčajne uzatvárajú bez príčiny, a že hlas srdca ani láska nie sú vážnymi príčinami.)
O tých členoch Cirkvi, ktorí jej odopierajú poslušnosť: Keby niekto ani Cirkev nepočúvol, nech ti je ako pohan a mýtnik, t.j. nepovažuj ho za člena Cirkvi, považuj ho za vylúčeného z Cirkvi. (Nepripomína toto niektoré svetské totalitné inštitúcie? Keď si dáme všetko do súvislostí, kto neposlušnosťou a pochybnosťami sám seba de facto vylúči z cirkvi, musí to mať dramatické následky pre jeho spásu, aj keby bol najlepším a najmilujúcejším človekom na svete.)
Chudobní duchom je ten, kto nepachtí po hmotnom majetku a ak nejaký hmotný majetok má, hriešne na ňom nelipne. (Blahoslavení chudobní duchom – toto je bežne chápené celkom inak, a zdá sa, že nesprávne – jednoducho, až retardovane mysliaci sú šťastní. A ono je to o pachtení po hmotnom majetku. Tak teda, opravte si to...)
Náboženská výchova je dnes jedným z dvoch povinne voliteľných predmetov. Každý rodič si želá, aby z jeho detí vyrástli slušní a schopní ľudia. Cesty, ktoré k tomu vedú, existujú. Rôzne.
